Každá druhá potravina, ktorú si náš občan v obchode vloží do svojho nákupného košíka, pochádza zo zahraničia.
Naša potravinová bezpečnosť sa horko ťažko drží na úrovni necelých
50 percent. Cez potraviny, dovezené na Slovensko a nakúpené obyvateľmi našej krajiny, nám ročne „odtečú“ do zahraničia dve miliardy eur.
Naši ľudia zarábajú na to, aby prostredníctvom výdavkov za potraviny podporovali potravinárske firmy v zahraničí. A cez ne aj nemeckých, francúzskych, poľských či českých poľnohospodárov.
A v konečnom dôsledku aj štáty, v ktorých títo poľnohospodári a potravinári platia odvody a dane.
Podporujeme ich bez rozdielu všetci. Dokonca aj naši nezamestnaní spoluobčania; pravda s tým rozdielom, že im na ich potravinové potreby prispieva náš štát. Z daní, ktoré predtým vyberie od našich firiem a našich občanov. A od našich poľnohospodárov a potravinárov...
Takýto luxus a hazard si môžu dovoliť len bohaté, nesmiernym surovinovým bohatstvom oplývajúce krajiny. Alebo krajiny, ktoré si nedokážu racionálne zorganizovať svoj agropotravinársky komplex.
Do prvej skupiny nepatríme. A do druhej skupiny by sme patriť nemali.
BOHUMIL URBÁNIK
