Na Slovensko prišiel pred 8 rokmi, aby tu podnikal. V Novom Meste nad Váhom vlastní a riadi fabriku na výrobu televízorov, ktorá podľa jeho slov zamestnáva či v skorej budúcnosti bude zamestnávať už takmer tisíc ľudí. Napriek tomu - podľa jeho slov - v srdci zostal poľnohospodárom. Po tom, čo sa na Slovensku udomácnil v priemysle, začal pokukovať aj po poľnohospodárstve. Prvé kroky v tomto smere už urobil. Najmä o tom je nasledujúci rozhovor. Na naše otázky odpovedá pán VLADISLAV KHABLIEV. Podnikateľ osetínskej národnosti s ruským pasom.
Aké sú vaše doterajšie aktivity v pôdohospodárskom odvetví?
„V Starej Lehote, pod zrúcaninou hradu Bezovec, už tri roky chováme achaltekinské kone. A v Malých Ripňanoch, neďaleko Nitry, sme kúpili sto hektárov pôdy. Tam sme už realizovali alebo sa ešte chystáme realizovať viacero projektov.“
Čo vás, človeka pohybujúceho sa v biznise a v priemysle, pritiahlo do poľnohospodárskej branže?
„Ja som v tejto branži vyrástol. A vlastne som z nej nikdy neodišiel. Môj otec bol predsedom družstva, kolchozu. Vyrastal som teda v roľníckej rodine a na dedine. Na koni som jazdil od detstva, a už ako 12-ročný som vyhral jazdecké preteky. U nás, na Kaukaze, presnejšie v Severnom Osetsku, odkiaľ pochádzam, to nie je nič nezvyčajné. My, Osetínci, sme totiž milovníci koní. A poľnohospodárstvo mám jednoducho v krvi. V duši som stále roľník. Ľúbim zem. A ten, kto zdieľa podobné pocity ako ja, ten dobre vie, že od tejto lásky sa nedá nikam ujsť.“
V súčasnosti ste na Slovensku známy predovšetkým prostredníctvom televízorovej fabriky. Aké teda boli vaše predchádzajúce skúsenosti s poľnohospodárstvom?
„Predtým, než som sa z krajín bývalého Sovietskeho zväzu vydal na západ, do Európy, podarilo sa mi absolvovať celkom slušnú prax v agropotravinárskom odvetví. A k tomu mám i príslušné vzdelanie. Pôsobil som v poľnohospodárskej prvovýrobe, ale napríklad aj vo veľkej hydinárni, ktorá sa nachádzala neďaleko Moskvy. A v Moldavsku som si desať rokov odkrútil v tabakovej fabrike, bol som dokonca jej direktorom. V časoch najväčšej slávy sa v Moldavsku pestovalo a spracúvalo 100-tisíc ton tabaku. Potom, v dôsledku dezintegrácie, ktorá nasledovala po kolapse bývalého ZSSR, to padlo na 10-tisíc ton. Ja som sa v Moldavsku ocitol práve v tomto období. Podarilo sa mi dosiahnuť to, že po niekoľkých rokoch sme objem pestovaného tabaku zvýšili na 60-tisíc ton.“
Predpokladám, že ako srdcom poľnohospodár dokážete odhadnúť, v akom stave sa asi v súčasnosti nachádza slovenské poľnohospodárstvo...
„Prostredníctvom chovu achaltekinských koní sa v tomto odvetví angažujem asi päť rokov, ale intenzívnejšie sa poľnohospodárstvu na Slovensku venujem asi dva roky. Z toho, čom som v tomto odvetví doteraz spoznal a skúsil, sa mi niekedy zdá, ako keby slovenskí poľnohospodári neboli nikomu potrební. Mnohí z nich sa cítia byť zbytoční; často sú to ľudia bez uznania a perspektívy. Podniky, ktoré vedú, dlhodobo oscilujú na hranici bytia a nebytia. Nuž a v takej situácii sa nedá zotrvávať príliš dlho a byť pritom aj spokojný. Ministerstvo pôdohospodárstva zasa nemá dlhodobejšiu stratégiu rozvoja poľnohospodárstva. A pritom táto krajina je na poľnohospodárstvo predurčená. Veď o mnohých oblastiach platí: hoď do poľa kameň, a vyrastie ti rastlina ako strom. Taká úrodná je tu pôda. Jednoducho, mnohí slovenskí poľnohospodári sa mi zdajú byť akýsi stratení. Ako keby sa príliš poddali nedávnej kríze. Pritom poľnohospodárska a potravinárska výroba je pre Slovensko jedno z posledných odvetví, v ktorom podľa môjho názoru ešte môže uspieť. Otázkou pravda zostáva, či sú agrárna prax a vedenie rezortu na tieto výzvy a šance vôbec pripravené.“
Aký by podľa vás v súčasnosti mal byť dobrý predseda družstva?
„Myslím si, že by mal byť hlavne dobrým manažérom a obchodníkom. A neustále musí sledovať všetky novinky. Tie by mal vyhodnocovať, analyzovať a včas ich uplatňovať v praxi.“
Vráťme sa však zo strategických sfér na pevnú zem. Ako sa vám podniká v poľnohospodárstve na Slovensku?
„Vonkoncom sa nedá povedať, že by sme tu mali na ružiach ustlaté. Skôr sa mi zdá, že príslušné inštitúcie niekedy podnikajú skôr kroky, vedúce k tomu, aby sa nám príliš nedarilo. Ako som už spomenul, v Malých Ripňanoch som od súkromnej osoby kúpil 100 hektárov pôdy. Investoval som aj do výstavby a modernizácie viacerých objektov. Už dnes je tam napríklad hotová jazdiareň a minicirkus. Počítal som s tým, že v tejto lokalite vysadím vinič a budem ho spracúvať na víno. Narazil som však na prekážky. Bolo mi oznámené, že Malé Ripňany vraj nie sú v registri vinohradníckych obcí. Na podporu našich aktivít sme doteraz predložili dva projekty. Zatiaľ sa nám nedostalo nielenže žiadnej podpory, ale ani odpovede. Napriek tomu sa však chystáme predložiť ďalší projekt.“
Z vašich slov je zrejmé, že sa nevzdávate...
„To v žiadnom prípade. Aj bez akejkoľvek podpory sme už vysadili hektár viníc a vysadili či obnovili sme dva hektáre ovocných sadov. A staviame prevádzku na spracovanie týchto produktov. Bude víno, bude aj džem. Pravdupovediac, počítali sme však s väčším rozvojom. Áno, aj vďaka väčšej podpore. Naša predstava bola taká, že víno nám malo zarábať na chov koní. K splneniu tejto predstavy však máme v súčasnosti veľmi ďaleko. A pritom každý človek, ako - tak zorientovaný v tejto branži, vie, že chov koní je veľmi nákladná záležitosť. Ja sám som doň za tri roky na Slovensku investoval približne tri milióny eur.“
Také peniaze vám však pestovanie vína a jeho spracovanie tak skoro nezarobí...
„Samozrejme, že nie. Zatiaľ je to tak, že zisk, ktorý vytvárame vo fabrike na výrobu televízorov, investujeme do chovu koní. A samozrejme, aj do rozšírenia výroby televízorov.“
Mienite sa v dohľadnej dobe masívnejšie angažovať v poľnohospodárskej prvovýrobe?
„Ak by som sa na to dal, musela by byť splnená základná podmienka, a tou je vlastníctvo pôdy. Bez toho vo veľkom investovať naozaj nehodlám. Len tak na okraj vám môžem prezradiť, že v susednom Maďarsku sa mi takto črtalo 4000 hektárov pôdy.“
Prečo ste na túto ponuku nepristali?
„Usadil som sa a podnikám na Slovensku. A chcem, aby to tak aj zostalo. Nemôžem byť predsa všade. A ja verím, že v blízkej budúcnosti sa mi aj na Slovensku bude dariť lepšie. Vždy a všade doteraz platilo, že menia sa vlády, ale ľudia zostávajú. A osobne som presvedčený o tom, že ak podnikateľ oplýva pozitívnymi ambíciami, skôr či neskôr to musí priniesť úžitok a radosť aj ľuďom v jeho okolí.“
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť.
Achaltekíny sú čarovné koníky. Hovorí sa o nich, že je to najstaršie úplne čisté nepomiešané plemeno na svete, staršie ako Araby. ja osobne tomu verím. Hovorí sa tiež niekedy o nich, že potia krv. Vraj za to môže akýsi cudzopasník, ktorý sa vyskytuje iba u nich (ale nijako im neškodí, ani nijako neškodí nikomu, kto s nimi príde do kontaktu). Ani nikto zatiaľ presne neobjasnil čo je vo veci, či je to naozaj krv alebo sfarbený pot alebo pot s krvou. Každopádne je to unikátny koník a mali by sme byť pyšní, že sa u nás chová; dokonca som čítal, že doslova "Mekkou chovu alchatekínov v Európe je Slovensko". V roku 1936 s nimi podnikli cestu z Ašchabadu do Moskvy - vyše 4100 km z toho skoro 1000 km púšťou. Koníky to zvládli za 84 dní, z toho cez Kara-Kum - bez vody - za 3 dni. A tento zázrak sa chová u nás ! Držím pánu Chablijevovi i Slovensku palce, aby tu u nás zostal a aby sa nenechal znechutiť podrazmi od nekompetentných ľudí, ktorí bohužiaľ - dúfam, že nie navždy - sedia na šéfovských pozíciách.