S obľubou sa hovorí, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. No ako to už býva, z každého pravidla jestvuje aj výnimka. Jedným z príkladov tohto tvrdenia môže byť aj „spor o bryndzu“.
Vlani na jar sa „rozhorela vojna“ o to, aký podiel ovčieho mlieka, respektíve ovčej hrudky, by mala obsahovať bryndza. Predovšetkým veľkí producenti totiž pod tlakom rastúceho dovozu „bryndze“ z Poľska či Čiech chceli presadiť úpravu Potravinového kódexu, aby mohli vyrábať aj bryndzu s nižším než 50-percentným podielom ovčej hrudky. To sa však nepáčilo chovateľom oviec, či Cechu bryndziarov. Predchádzajúce vedenie rezortu pôdohospodárstva pritom tvrdilo, že s uvedenou úpravou kódexu najskôr súhlasili.
Vyriešeniu tohto sporu však zabránili parlamentné voľby a následná zmena vedenia ministerstva, hoci všetko už bolo v podstate pripravené tak, aby aj naši výrobcovia mohli vyrábať bryndzu s menším než 50-percentným podielom ovčiny (takzvanú zmesnú bryndzu), avšak s tým, že by to na obale výrobku bolo jasne uvedené.
V júli minulého roku však rezort pôdohospodárstva vydal vyhlásenie, že „nebude podporovať zmenu legislatívy, ktorá by rozširovala právo používania názvu bryndza na výrobky, ktoré obsahujú menej ako 50 percent ovčej hrudky“.
Ale uplynulo niekoľko mesiacov a zrazu je všetko inak. Začiatkom apríla sa minister Zsolt Simon stretol so zástupcami výrobcov bryndze a výsledkom tohto stretnutia je dohoda na zmene Potravinového kódexu presne v tom zmysle, ako navrhovalo predchádzajúce vedenie ministerstva. A presne ako vtedy, aj teraz sa proti tomu ohradil Cech bryndziarov.
V podstate je teraz jedno, prečo minister pôdohospodárstva za pár mesiacov zmenil názor, respektíve či minister pozval na spomenuté stretnutie všetkých výrobcov bryndze, alebo len niektorých. Oveľa dôležitejšie je, ako sa to nakoniec skončí.
Tak ako pred rokom, aj teraz totiž platí, že našich výrobcov bryndze vytláča z trhu lacnejšia zahraničná konkurencia, ktorá nemá zo zákona povinnosť vyrábať bryndzu s 50-percentným obsahom ovčej hrudky. A rovnako ako pred rokom, či v roku 2004, keď sa Slovensko snažilo o registráciu bryndze na pôde EÚ, je iluzórne očakávať, že by sme si mohli názov bryndza privlastniť.
Ostáva nám teda v podstate len jediné – zrušiť podmienku 50-percentného podielu ovčiny v bryndzi (čo, mimochodom, aj tak málokto dodržuje) a tým aj diskrimináciu domácich výrobcov bryndze na otvorenom európskom trhu. Alebo by snáď bolo lepšie, keby naši veľkí výrobcovia bryndze, ktorí odoberajú až 75 percent z celkovej produkcie ovčieho mlieka na Slovensku, presunuli svoju výrobu do Čiech, do Poľska alebo do Maďarska?
Tvrdenie Cechu bryndziarov, že umožnenie výroby „nepravej“ bryndze by znamenalo hrozbu zániku tradičného slovenského výrobku, či dokonca že ide o „výživovú genocídu“, nie je ničím podložené. Ba možno povedať, že ide o zavádzanie.
Veď predsa už od roku 2008 máme Slovenskú bryndzu, ktorá má Chránené zemepisné označenie a je definovaná v špecifikácii schválenej Európskou komisiou, pričom podmienkou je, že musí obsahovať minimálne 51 percent ovčej hrudky. Nositeľom tohto označenia je pritom Cech bryndziarov. Ak teda niekto chce vyrábať a predávať pravú bryndzu, bez problémov môže. Stačí, ak sa prihlási ku kontrole.
A bryndziari, ruku na srdce, koľkí z vás tak od roku 2008 aj urobili? Podľa ministra pôdohospodárstva Zsolta Simona len jeden...
Okrem toho, minister uviedol, že jeho rezort bez problémov podporí požiadavku výrobcov bryndze na registráciu napríklad Salašníckej bryndze, ktorá by bola vyrobená výlučne z ovčej hrudky. A zároveň ponúka aj podporu pri propagácii pravej bryndze.
Potom už bude len a len na zákazníkovi, či si kúpi drahšiu, no kvalitnú pravú bryndzu, alebo dá prednosť takzvanej zmesnej bryndzi, ktorá bude obsahovať len 5 či 10 percent ovčej hrudky, ale bude lacnejšia.
