Je iróniou, že obyvatelia krajiny, ktorá je už dlho známa svojimi kakaovými bôbmi, donedávna veľmi neholdovali čokoláde. Priemerná spotreba čokolády na osobu v Indonézii je len 300 gramov ročne, čo je hlboko pod hranicou 4 kilogramov, ktoré skonzumuje priemerný Američan.
JAKARTA. Ale vzhľadom na rast príjmov Indonézanov sa aj ich chute pomaly menia. A globálni priemyselní giganti sa snažia to využiť. Paradoxné je, že kakaový priemysel v tejto ázijskej krajine zároveň klesá. A hoci obyvatelia Indonézie majú ešte stále tendenciu uspokojiť chuť na sladké tradičnými pochúťkami, ako sú vyprážané banány a ochutená lepkavá ryža, prieskumy trhov signalizujú, že dopyt po čokoláde v Ázii bude rásť a onedlho sa zdvojnásobí. Firma Barry Callebaut so sídlom v Zürichu, preto minulý rok otvorila prvú továreň na čokoládu v Indonézii. Jej americký rival Cargill zase pred tromi rokmi otvoril svoju prvú továreň na spracovanie kakaa na Jáve. A v roku 2011 si spoločnosť Tulip Chocolate, ktorá vyrába a dodáva čokoládu do obchodov po celej Ázii, otvorila Školu čokolády v Jakarte. "Cítili sme, že je v našom záujme pomôcť ľuďom porozumieť plnému potenciálu a možnostiam, ktoré prináša výroba kvalitných čokoládových produktov," uviedol William Mailin Chuang, generálny riaditeľ PT Freyabadi Indotama, vlastníka Tulip. Väčšina miestnych firiem pri výrobe čokolády nahrádza kakaové maslo oveľa lacnejšími rastlinnými tukmi. Takáto čokoláda potom lepšie odoláva tropickým teplotám, ale má "voskovú" chuť. Čokoládová škola sa pokúša získať ľudí na kvalitnejšiu čokoládu z kakaového masla. Lekcie vedie Nanang Priatna, ktorý sa naučil robiť dobrú čokoládu v hlavnom meste tejto pochúťky - v Bruseli. A zdokonaľoval svoje zručnosti v najlepších hoteloch v Jakarte. Je horlivým propagátorom tohto "jedla bohov". Približne 2000 študentov z celej Ázie absolvovalo jeho kurzy v Škole čokolády v indonézskom aj anglickom jazyku. Pri výučbe sa používa pestrá škála nástrojov, od formičiek, cez špáradlá po spreje, ktorými sa tvoria a zdobia tabuľky, pralinky, duté figuríny a ďalšie dobroty z čokolády. Legenda tvrdí, že kakaové bôby priviezli do Indonézie dve španielske lode v polovici 16. storočia. V roku 1720 Holandsko založilo kakaové plantáže okolo Jakarty. Toto odvetvie zažilo veľký rozmach po druhej svetovej vojne, ale aktuálne jeho produkcia klesá, čiastočne pre starnutie kakaovníkov, choroby, záplavy a ďalšie problémy. Mnohí malí farmári, ktorí tu prevládajú, prešli na iné komodity, ako sú palmový olej a kaučuk. Ľahšie sa pestujú a sú výnosnejšie. Napriek snahám vlády o oživenie, kakaový priemysel stále "beží" len na 49 % svojej kapacity. V koloniálnej ére sa väčšina bôbov vyvážala do zahraničia. Indonézia bola tradične miestom, kde sa bôby pestovali a vyvážali, ale nekonzumovali, skonštatoval Austrálčan Albert Taylor, ktorý nedávno absolvoval Školu čokolády spolu so svojou manželkou a dcérou. Vyrábajú prvotriednu kávu z plantáže na severnej Sumatre a uvažujú o tom, že začnú vyrábať aj vlastnú čokoládu. Chcú sa zamerať najmä na cestujúcich zo zahraničia, ktorí prechádzajú cez tzv. bezcolné obchody na letiskách. Väčšina študentov v Škole čokolády sú podnikatelia, ktorí chcú využiť "čokoládový boom", povedal riaditeľ školy Mervyn Pereira. Nie všetci boli úspešní. "Upozorňujeme ich, že iba fakt, že absolvovali niekoľko kurzov ešte neznamená, že sú pripravení otvoriť vlastnú firmu." Škola čokolády ponúkla aj prednášky zamerané na marketing, ale viac sa sústreďuje na proces výroby ako na zisk.
/tasr/
