Katarálna horúčka oviec bola až do roku 2006 považovaná za chorobu, ktorá sa našich zemepisných šírok netýka. V súčasnosti je jasné, že tento patogén, respektíve jeho prenášač, dokáže veľmi efektívne využiť stúpajúce priemerné teploty a spôsobiť problémy nielen v chovoch oviec, ale aj hovädzieho dobytka.
Vírus katarálnej horúčky oviec (BTV) - RNA vírus z rodu Orbivirus (čeľaď Reoviridae) - spôsobuje nevyliečiteľné ochorenie hovädzieho dobytka, oviec a ďalších prežúvavcov. Jeho výskyt je dosť bežný na väčšine územia USA, ale najmä na juhozápade USA. Podľa vedcov z kalifornskej univerzity, v niektorých oblastiach Kalifornie býva nakazených takmer 20 % stád hovädzieho dobytka.
Na BTV sú vnímavé všetky prežúvavce, vrátane kôz, oviec a jeleňov, avšak najmä pri ovciach dochádza k výrazným klinickým príznakom a typickému opuchu a zmodraniu jazyka, vďaka čomu aj toto ochorenie získalo svoj anglický názov bluetongue (BT). Hoci ide o vážne ochorenie, tak nie všetky nakazené zvieratá uhynú. Štátna veterinárna správa ČR uvádza, že pri ovciach býva morbidita (chorobnosť) okolo 3,5 % a mortalita (úmrtnosť) asi 1,5 %; pri hovädzom dobytku sa morbidita pohybuje okolo 2 % a mortalita cca 0,3 %.
Avšak priebeh choroby závisí okrem iného aj od konkrétneho sérotypu vírusu. V súčasnej dobe je známych nielen 24 tzv. klasických sérotypov, ale v minulých rokoch bolo na ďalších kontinentoch objavených ešte minimálne 12 „exotických“ sérotypov. Pri dobytku môžu byť klinické príznaky nevýrazné, preto sa dobytok stáva významnou „zásobárňou“ vírusu. Za určitú výnimku možno považovať sérotyp BTV-8, ktorý sa vyznačuje schopnosťou spôsobiť aj dobytka výrazné klinické príznaky, pričom k hlavným príznakom patrí zvýšená telesná teplota, letargia, bolestivý opuch a začervenanie v oblasti prechodu rohoviny paznechtov a kože, pľuzgieriky a vriedky na sliznici, vrátane krvácania okolo papule, slzenie a slinenie. Nápadný je pokles produkcie mlieka. Vzhľadom na obavy zo šírenia tohto vírusového sérotypu bol napr. obmedzený vývoz amerického dobytka a produktov do častí Európy a Ázie.
Bez prenášača to nejde
Jednou z relatívne dobrých informácií je, že BTV na svoje šírenie potrebuje prenášača, ktorým je drobný (1 - 3 mm veľký) hmyz - pakomárec či tiplík (pakomárik) rodu Culicoides (čeľaď pakomárikovité - Ceratopogonidae) - ktorého samičky sú pomerne krvilačné stvorenia a dospelý jedinec sa obvykle dožíva menej ako 30 dní. Na základe toho by sa dalo očakávať, že s poklesom teplôt dôjde nielen k poklesu aktivity tiplíkov, ale aj k ich úhynu v priebehu zimy.
Vďaka tomu by sa na ochorenie BT dalo pozerať ako na sezónny problém, na ktorého ďalšie prepuknutie je potrebné, aby boli dovezené nové tiplíky prenášajúce vírus. Avšak vedci z University of California v Riverside (UC Riverside) prišli na to, že tento predpoklad nemusí byť až tak úplne platný. V niektorých prípadoch sa nákaza objavila aj na miestach, kde bol obmedzený či zakázaný presun zvierat, a tak sa kalifornskí vedci pod vedením Aleca Gerryho, profesora entomológie na UC Riverside, pustili do sledovania aktivity tiplíkov v zime, aby našli odpoveď na otázku, ako je možné, aby tento hmyz, ktorého dospelce sa obvykle dožívajú menej ako 30 dní, prečkal zimné mesiace a šíril BTV aj v nasledujúcej sezóne.
Aktívne aj v zime
Podľa predchádzajúcich štúdií, v Kalifornii je počas zimy aktívnych len málo druhov hmyzu. Jedna teória o tiplíkoch predpokladala, že v chladnejších mesiacoch umierajú a že novú sezónu šírenia vírusu majú na svedomí jedince, ktoré sa tam nejakým spôsobom dostali z oblastí, kde sú zimy natoľko priaznivé, aby sa neprerušil reprodukčný cyklus tiplíkov. Iná teória naznačovala, že by sa tiplíky dostatočne miernej zime dokázali prispôsobiť a ich populácia by mohla zostať, síce obmedzene, ale napriek tomu aktívna. Avšak dostupné metódy sledovania neboli dostatočné na to, aby takto zredukovanú aktivitu dokázali zachytiť a potvrdiť pokračujúcu distribúciu vírusu.
Výskumný tím z UC Riverside bol presvedčený o správnosti svojej (tej druhej) teórie, a preto vedci začali vyhľadávať a odchytávať tiplíky v najteplejších zimných dňoch, a to každé dva týždne počas troch rokov. Pritom sa im zakaždým podarilo nejaké tiplíky odchytiť. Podľa Xinmi Zhangovej, entomologičky zo Scripps College, ktorá viedla štúdiu počas svojho doktorandského štúdia v Gerryho laboratóriu na UC Riverside, sa im vďaka zmene typických postupov pri zbere hmyzu podarilo zistiť, že tiplíky sú v najteplejších zimných dňoch skutočne aktívne. Dokonca sa našli aj mladšie dospelce, čo naznačilo pokračujúce rozmnožovanie a vývin aj počas zimných mesiacov, t. j. že v životnom cykle tiplíkov nedochádzalo k žiadnemu prerušeniu.
Celý článok je uverejnený v odbornom týždenníku Roľnícke noviny č. 40.
