Vďaka výbornej úrode hrozna, rôznym koštovkám mladého vína, ale aj opätovným snahám o zavedenie spotrebnej dane sa v poslednom čase u nás rozprúdila pomerne živá diskusia o vinohradníctve a vinárstve. A treba povedať, že našťastie, pretože debát o víne nikdy nie je dosť. O tom je presvedčený aj Jiří SEDLO, predseda Zväzu vinárov ČR, ktorého sme požiadali o rozhovor pri nedávnom „košte“ Svätomartinského vína.
Ako hodnotia českí vinohradníci tohtoročnú úrodu z hľadiska množstva a kvality hrozna, ale i z pohľadu nákupných cien?
„Tento ročník je po dvoch „chudobných“ rokoch naozaj výborný. Priemerná hektárová úroda hrozna je mierne nad dlhodobým priemerom (asi 7 t/ha). Nákupné ceny sa pritom udržali na vlaňajšej úrovni a pohybujú sa na úrovni 16 Kč (0,61 eur) za kilogram. A to všetko pri vysokej kvalite zdravých bobúľ. To platí pre Českú republiku ako celok, ale v Čechách bol tento rok katastrofálny. Až na výnimky tam celú úrodu zničili jarné mrazy. Celková plocha rodiacich vinohradov v ČR predstavuje zhruba 16-tisíc hektárov, takže tohtoročná produkcia vína by mala dosiahnuť asi 750-tisíc hektolitrov.“
Predpokladáte teda, že vína z tohtoročnej úrody by mohli zaujať svojou výnimočnosťou?
„Určite. Bude to ročník, na ktorý sa bude veľmi dlho spomínať. Obzvlášť zaujímavé vyzerajú byť červené vína.“
Ako sa českí vinári vyrovnávajú so silnou zahraničnou konkurenciou a často aj dumpingovými cenami, za ktoré zahraniční vinári svoje produkty ponúkajú?
„Na konkurenciu je jednoduchý recept – byť lepší. Ako som spomenul, do ČR sa dováža až 60 percent z celkovej ročnej spotreby vína, z toho je väčšina nízkej kvality za nízku cenu. Také víno naši vinári neprodukujú. A väčšina v Čechách spotrebovaného vína s chráneným označením pôvodu a s chráneným zemepisným označením (akostné a zemské víno) pochádza od domácich vinárov.“
Ako sa v posledných rokoch vyvíjal obchod s vínom medzi ČR a SR?
„Za ostatných 15 rokov sa v tomto smere mnohé zmenilo. V polovici 90-tych rokov sme vo vzájomnom obchode s vínom boli čistými dovozcami. Zo Slovenska sme dovážali hrozno, sudové i fľaškové víno. Po vstupe do EÚ sa uvoľnili colné bariéry a začala rásť aj naša obchodná výmena so Slovenskom. Od roku 2008 pritom už viac vína vyvážame než dovážame, ale prevahu má sudové víno. Súčasný objem obchodu i ceny vína svedčia o tom, že zväčša nejde o víno s pôvodom v danom štáte, ale o reexport.“
V ČR už takmer desať rokov úspešne funguje Vinársky fond. Mohli by ste ho naším čitateľom bližšie predstaviť?
„Keď sme sa pripravovali na vstup do EÚ, vedeli sme, že v každom členskom štáte je predaj tuzemského vína nejakým spôsobom podporovaný. Niekde to robí štát či štátne agentúry, inde fondy vinárov so štátnou podporou. My sme sa vtedy na štát nechceli príliš spoliehať a tak sme sa poučili v Nemecku a Rakúsku a vytvorili sme Vinársky fond. „Nahrali“ nám pritom dve skutočnosti – existencia spotrebnej dane z vína a neochota EÚ umožniť nám po vstupe do únie zvýšiť plochu vinohradov na stav z roku 1989.
Spotrebná daň vo výške 2,50 Kč/l bola pre štát nezaujímavá, tak sa zrušila a do roka sa zaviedol odvod do Vinárskeho fondu vo výške 1 Kč/l. K takto vybraným financiám štát pridal rovnakú sumu a takmer všetko sa potom použilo na výsadbu nových viníc, teda až do 30. 4. 2004. Následne sa fond pretransformoval na marketingový a znížil sa výber prostriedkov od vinárov na 0,50 Kč/l. Fond teraz podporuje viac väčších projektov, ale tiež mnoho malých. Asi najznámejším z nich je Svätomartinské víno. Kým na začiatku podporovala existenciu fondu len asi polovica vinárov, v súčasnosti je to už väčšina, hoci platiť sa nechce nikomu.“
Ako hodnotíte vinársku reformu EÚ, ktorá bola prijatá pred pár rokmi? Pomohla či poškodila českému vinohradníctvu a vinárstvu?
„Reforma nám jednoznačne pomohla, pretože odstránila väčšinu rozdielov medzi starými a novými členskými štátmi. Každá krajina má teraz vlastný balík prostriedkov a zoznam možných podpôr. My tieto prostriedky používame len na reštrukturalizáciu viníc a investície do pivničných hospodárstiev. Od začiatku sme ale boli proti tomu, aby sa jeden ročný „vinársky rozpočet EÚ“ vložil do trojročného programu likvidácie vinohradov. Najmä, ak od roku 2015 majú byť zrušené výsadbové práva a tieto zrušené vinice budú môcť byť znovu vysadené. Teraz sa snažíme o to, aby sa výsadbové práva nezrušili a aby tí, ktorí už za likvidáciu vinohradov dostali zaplatené, nemohli znova zvyšovať plochu európskych vinohradov a tým aj prebytok vína. Našťastie, rovnaký názor má väčšina vinárskych štátov EÚ. Za pozitívum reformy považujem aj to, že zrušila podpory na destiláciu vína.“
Aká budúcnosť čaká české vinohradnícko – vinárske odvetvie?
„O jeho budúcnosť sa pri súčasnej základni niekoľko tisíc vinohradníkov a vinárov nebojím. Ide však o to, aký bude trend. V každom prípade sa musíme snažiť, aby neklesala plocha vinohradov. To je základ, od ktorého sa odvíja ďalšia produkcia vína, ale tiež agroturistika a zamestnanosť v obciach na Južnej Morave. Počet vinohradníkov i producentov vína klesať bude a podniky sa budú zväčšovať. To je celoeurópsky trend. To však považujem skôr za pozitívny jav, pretože špecializácia a koncentrácia vedú k vyššej produktivite práce a zvyšuje sa tým konkurenčná schopnosť. Pritom nedochádza k veľkému úbytku pracovných miest ako v prípade likvidácie firmy.
Za nevyhnutné považujem, aby sme sa správali podobne ako susedné štáty. To znamená, mať rovnaké podmienky ako okolie. Bez dotácií sa dá prežiť, ale len vtedy, ak ich nemá ani konkurencia. Možno prežiť aj pri vysokých daniach, ale musia byť rovnaké ako u konkurencie. Európska únia však rovnaké konkurenčné prostredie zaistiť nedokáže, aspoň nateraz. Každý štát totiž presadzuje čo najlepšie prostredie pre vlastných producentov vína, a tak sa aj my musíme správať rovnako, ak nechceme mať armádu nezamestnaných.
Ak štát svoju úlohu zvládne, vinárstvo má v ČR skvelú perspektívu. Štyridsaťpercentné samozásobenie poskytuje veľké možnosti pre rast prostredníctvom výnosov hrozna, zmenou počtu krov na hektár. Pritom aj bez spoliehania sa na veľký export zostáva pomerne značný priestor na dovoz. Okrem toho, spotreba vína v ČR je stále pod priemerom EÚ, takže možno očakávať je ďalší rast. Víno sa v spoločnosti stáva stále atraktívnejšou témou.“
Sú podľa vás nejaké styčné body medzi našimi dvoma krajinami na ktoré by sa oplatilo staviť a napríklad ich aj spoločne rozvíjať?
„V prvom rade to je obhajoba našich záujmov na pôde Európskej komisie. Samozrejme, spolu s ďalšími susedmi, pretože víno je určené predovšetkým geograficky. Okrem toho je tu množstvo ďalších možností spolupráce, a to aj s podporou EÚ. Možno napríklad podporovať agroturistiku v regióne, prípadne spoločný vývoz do tretích krajín. Iniciatívy sa však musia chopiť konkrétni vinári.“
