Bez obnovy základnej infraštruktúry sa rozvoj živočíšnej výroby nepohne.
V poľnohospodárstve sa veľa hovorí o konkurencieschopnosti, o odolnosti, o emisiách, o vode a o generačnej obnove. Menej sa však hovorí o tom, že veľká časť slovenských poľnohospodárskych podnikov stále „stojí“ na infraštruktúre, ktorá vznikla pred desiatkami rokov.
Ak sa pri budúcej podpore zabudne na hnojné koncovky, žumpy, sklady hnojív, PHM a na ďalšie technické zázemie, potom sa to veľmi rýchlo prejaví najmä v živočíšnej výrobe.
Keď sa povie modernizácia poľnohospodárstva, väčšina ľudí si predstaví technológie, stroje, automatizáciu alebo precízne poľnohospodárstvo.
Lenže realita poľnohospodárskych podnikov je často oveľa jednoduchšia a zároveň aj tvrdšia. Moderná farma sa nezačína pri monitore počítača, ale aj pri tom, či má kde bezpečne uskladniť maštaľný hnoj, hnojovicu a močovku; či má dostatočnú kapacitu hnojnej koncovky, a či má nepriepustné riešenia, bezpečné sklady a technické zázemie, ktoré zodpovedá dnešným požiadavkám.
Práve v tom sa dnes ukazuje jeden z najväčších praktických problémov poľnohospodárstva. V mnohých podnikoch sa stále pracuje s objektmi zo 70. a 80. rokov, a niekde aj so staršími objektmi. Často ide o hnojiská bez prekrytia, o objekty s nedostatočnou kapacitou, o staré žumpy, o dosluhujúce sklady či o technické riešenia, ktoré boli kedysi bežné, ale dnes už narážajú na prevádzkové, legislatívne a aj na environmentálne limity. A niekde už nejde ani o rekonštrukciu, ale jednoducho o nevyhnutnú potrebu novej výstavby.
To, čo sa možno navonok javí ako technický detail, je v skutočnosti základ ďalšieho fungovania živočíšnej výroby. Podniky dnes najčastejšie narážajú na tri veci – na nepostačujúcu kapacitu, na zlý technický stav a zastaranosť, a potom na plánovaný rozvoj chovu, ktorý sa už na starú infraštruktúru nedá napojiť. K tomu sa pridávajú environmentálne a legislatívne požiadavky, ktoré sú v súčasnosti celkom prirodzene prísnejšie ako boli pred dvadsiatimi alebo pred tridsiatimi rokmi.
Skrytý problém
Nejde pritom o ojedinelé prípady. Problém sa objavuje v celej živočíšnej výrobe. Najvýraznejšie sa prejavuje pri hovädzom dobytku, ale vidno ho aj pri ošípaných, hydine, ovciach, kozách, koňoch a aj pri kombinovaných chovoch. To znamená, že nehovoríme o okrajovej téme, ale o širšom stave technického zázemia slovenských hospodárstiev.
Rozsah tejto témy je pritom väčší, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Podľa informácií, ktoré má k dispozícii Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, poľnohospodárske podniky chcú „riešiť“ hnojné koncovky a s tým súvisiacu infraštruktúru pri aktuálnom stave chovu presahujúcom 76-tisíc dobytčích jednotiek.
Pri farmách, ktoré zároveň počítajú s ďalším rozvojom, presahuje plánovaný stav 86-tisíc dobytčích jednotiek. Už len tento objem naznačuje, že nejde o okrajovú tému niekoľkých fariem, ale o otázku, ktorá sa týka významnej časti živočíšnej výroby.
Zároveň to ukazuje, že mnohé podniky nechcú len udržať súčasný stav, ale uvažujú aj o ďalšom rozvoji. Ten však nebude možný bez toho, aby boli súčasne dobudované alebo rozšírené hnojné koncovky a ďalšie s tým súvisiace objekty na bezpečné a kapacitne postačujúce nakladanie s maštaľným hnojom, s hnojovicou a s močovkou.
Čo nám treba?
A práve pri technických riešeniach vidno, aké konkrétne problémy farmy riešia. Najčastejšie sa opakuje potreba novej výstavby alebo rekonštrukcie hnojných koncoviek, rozšírenia jestvujúcich kapacít, budovania nádrží na hnojovicu a močovku, prekrytia alebo zastrešenia hnojísk, spevnených poľných hnojísk, silážnych žľabov, skladovacích vakov na hnojovicu a tiež kanalizačných systémov na odvod močovky do skladovacích nádrží. V mnohých prípadoch ide o súbor viacerých opatrení, a nielen o jednu izolovanú investíciu.
(V týždenníku Roľnícke noviny sa dočítate viac.)
