Odvtedy už ubehlo zopár desaťročí. Spomínam si na roky, keď som bol ešte malý chlapec. Keď vyšla voľná chvíľa, vybrali sa rodičia, pravdaže aj s nami, deťmi, na návštevu starých rodičov na vidiek. Ako inak, vlakom. Po viachodinovom cestovaní a niekoľkých prestupoch sme po absolvovaní skoro stovky kilometrov boli okolo obeda na mieste.
Starí rodičia mali z návštevy vždy radosť. Stará mama obzvlášť, vždy sa snažila pripraviť rôzne špeciality. Bola vynikajúca kuchárka, veď od mladi varila pre šľachtu na letoviskách pri Balatone.
Nakoniec, chvalabohu, vďaka jej starostlivosti a gazdovskému prístupu vždy bolo z čoho variť. Vždy sa hospodárilo na pôde a chovali sa rôzne hospodárske zvieratá - a spracúvali sa ich produkty.
V časoch, na ktoré sa nepamätám, stará mama obhospodarovala 15 hektárov pôdy. Hovorím stará mama, lebo naozaj to tak bolo: okrem výchovy detí bolo jej starosťou organizovať práce na pôde.
Kone boli pýchou
Starý otec bol furman, obchodník, a nikdy nebol spokojný, možno len vtedy, keď naložil voz vápnom a predal ho, keď naložil melóny a predal ich, a tak to opakoval s rôznymi komoditami.
Jeho nóniusy boli jeho pýchou. Doma sa za mladi veľa nezdržal; peniaze dokázal zarobiť, stará mama ich vedela ušetriť a nagazdovať toľko, že chcela kúpiť šenk v Pešti. Dedo vedel, že to by bol koniec vandrovania; peniaze stratili hodnotu pri mene peňazí, a vynosili sa na latrínu.
Pri vzniku družstva starý otec vedel, že je to príležitosť zbaviť sa hrdlačenia, a bol jeho zakladajúcim členom. I tak dosť zostalo na obrábanie - či už družstevného alebo vlastného.
(Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny)
