Technika je jedným zo základných intenzifikačných faktorov agrárnej výroby a jedným z najdôležitejších faktorov, ktorý rozhoduje o konkurenčnej schopnosti nášho poľnohospodárstva. Žiaľ, v tomto smere má slovenský agrokomplex veľké rezervy. O nich, ale aj možnosti ich odstránenia sme hovorili s Petrom MATEJOVIČOM, viceprezidentom Združenia výrobcov a predajcov pôdohospodárskej techniky – Agrion.
Je všeobecne známe, že stav poľnohospodárskej techniky na Slovensku nie je dobrý. Nakoľko vážna je táto situácia?
„Za posledných desať rokov sa jedine v roku 2008 priblížil predaj niektorých strojov aspoň k úrovni základnej obnovy. Ako príklad si môžeme vziať najdôležitejší stroj poľnohospodárskej výroby, teda traktor. Ak nebudeme prehnane náročný a budeme počítať s tým, že jeho životnosť je desať rokov, tak potom by sa ročne malo na Slovensku predať asi 1 600 traktorov. To sa však dosiahlo len v spomenutom roku 2008, kým napríklad vlani to bolo len okolo 550 kusov. Priemerný vek traktorov sa teda neustále zvyšuje. V prípade iných druhov techniky je tento problém ešte vypuklejší.
Nedostatočná obnova tiež znamená, že na Slovensku je technika oveľa viac vyťažená ako v západnej Európe. Kým u nás je ročná výkonnosť napríklad teleskopického nakladača 1 500 až 2 000 motohodín, tak v západnej Európe je to štyri až päťkrát menej. To sa potom, pravdaže, prejaví vo väčšej opotrebovanosti strojov a potrebe ich rýchlejšej obnovy. Takže stav poľnohospodárskej techniky u nás je naozaj veľmi zlý. Doteraz nezodpovedanou otázkou však zostáva, ako z toho von.“
Nakoľko technické vybavenie poľnohospodárskych podnikov ovplyvňuje ich konkurenčnú schopnosť?
„Vo všeobecnosti platí, že samotná technika má zhruba tretinový podiel na výrobných nákladoch, takže tomu zodpovedá aj jej vplyv na konkurencieschopnosť nášho poľnohospodárstva. Podľa mňa má však v tomto smere veľký vplyv ľudský faktor. Kvalifikovaná obsluha zložitej a drahej poľnohospodárskej techniky je už zriedkavosťou. Okrem toho, ak podniky boli nútené rušiť pracovné miesta, tak medzi prvými si to odniesli aj mechanizátori. Pritom práve títo ľudia – teda traktorista a mechanizátor – rozhodujú o tom, nakoľko dokáže poľnohospodársky podnik využiť potenciál moderných a drahých strojov. Jednoducho, bez kvalifikovaného personálu nemôže poľnohospodársky subjekt využiť možnosti, ktoré mu moderné stroje ponúkajú, pričom za tie stroje zaplatil desiatky či stovky tisíc eur.
Ďalším problémom, ktorý nabral na intenzite najmä v krízou poznačenom minulom roku, je pôsobenie rôznych šmelinárskych firiem. Ich zástupcovia navštevujú podniky a poľnohospodárom tvrdia, že ten či onen stroj im dokážu dodať tiež, pravdaže za menej peňazí než oficiálny predajca. Potom sa stane, že poľnohospodár síce kúpi o päťsto či tisíc eur lacnejší stroj, ale zároveň zistí, že ten, kto mu ho predal, už nedokáže zabezpečiť technický preukaz, náhradné diely či servis. Takíto „šmelinári“ robia medvediu službu celému odvetviu.“
Sú peniaze hlavnou príčinou nedostatočnej obnovy poľnohospodárskej techniky?
„Podľa mňa áno. My vidíme, že poľnohospodári o nové stroje záujem majú, ale jednoducho si ich nemôžu dovoliť. A to napriek tomu, že im ponúkame rôzne možnosti financovania pri ich kúpe. Problém vidím najmä v tom, že roľníci si nedokážu kalkulovať príjem na dlhšie obdobie, keďže ceny agrárnych komodít sa nielenže neustále menia, ale doslova lietajú z extrému do extrému.“
U nás sa technika nakupuje najmä vďaka európskym podporám, ale keď sa tieto prostriedky minú, tak obchody sa prakticky zastavia. Pre vás to asi nie je dobré riešenie...
„Najväčším problémom nákupu strojov cez európske fondy je to, že ide o nárazové akcie. Raz za čas príde veľký nákupný boom, počas ktorého sa čosi nakúpi, pričom často aj nie príliš efektívne a účelne. Potom však zasa príde dlhá prestávka, kedy sa obchody takmer vôbec nehýbu. To nie je systematické riešenie daného problému. Nielenže to deformuje trh, ale aj budovanie firiem. Firmu predsa nemožno systematicky budovať, ak jeden rok máme obrat napríklad 15 miliónov eur a na budúci rok klesneme na 3 či 4 milióny.
Ja som za to, aby sa tieto podpory do poľnohospodárstva dostali, ale nemalo by to ísť takýmto nárazovým spôsobom, ale nech to poľnohospodári dostávajú napríklad na produkciu či na plodiny a sami nech rozhodujú o tom, ako investovať, aký stroj a kedy si kúpia. Mne, a nielen mne, sa napríklad pozdáva systém, ktorý funguje v Českej republike; to znamená podpora prostredníctvom bonifikácie úrokov. To je podľa mňa koncepčné riešenie, ktoré môže zabezpečiť trvalý rozvoj. Dôkazom úspešnosti tohto systému je aj fakt, že rozdiel medzi predajom strojov v Čechách a na Slovensku je oveľa väčší než by na základe rozdielneho počtu poľnohospodárskych subjektov mal byť. Nemyslím si totiž, že českí roľníci sú šikovnejší ako tí naši, ale pravdepodobne majú lepší systém.“
Nie je problémom nášho poľnohospodárstva aj zlé rozhodovanie sa pri kúpe nových strojov?
„Dnes sú na slovenskom trhu zastúpené prakticky všetky európske značky poľnohospodárskej techniky. Všetky tieto firmy majú u nás oficiálnych importérov, ktorí spĺňajú legislatívne požiadavky a poskytujú kompletný servis. Poľnohospodárom teda nič nebráni v tom, aby sa pri kúpe nových strojov mohli správne rozhodnúť. Na to, samozrejme, potrebujú dostatok informácií a čas. Často však keď prídu fondy, tak práve ten čas nemajú a v časovej tiesni sa stávaju aj chyby.“
Zo strany poľnohospodárov sa pomerne často ozývajú výhrady voči tomu, že náhradné diely, opravy či servis sú veľmi drahé. Nakoľko sú tieto výčitky oprávnené?
„Kým pred 20 rokmi sa dal kúpiť traktor za 4-tisíc eur, tak dnes za túto sumu nekúpite – obrazne povedané – ani koleso. Takže ak niekto spomína, že voľakedy urobil generálku motora za tisíc eur a dnes zaplatí rovnakú sumu len za nejakú súčiastku, tak samozrejme, že sa mu to zdá drahé. Treba si ale uvedomiť, že poľnohospodárska technika je už dnes veľmi zložitá a tomu zodpovedajú aj ceny. Dvesto koňový traktor stojí okolo sto tisíc eur, takže je jasné, že i súčiastky naň sú drahé. Veľa v tomto smere zohráva aj to, či ide o značkovú alebo neznačkovú súčiastku, ale napríklad i presná špecifikácia náhradného dielu. Veď napríklad v traktore môžete mať až šesť rôznych filtrov, pričom každý je iný a každý z nich má inú cenu. No ako som už spomenul, v mnohých podnikoch chýbajú mechanizátori, ktorí by sa v tomto vedeli orientovať, a potom často dochádza k tomu, že sa porovnávajú nie úplne rovnaké veci.
A ešte pokiaľ ide o ceny. V našej firme faktúrujeme za servisnú hodinu 16 eur. Nech sa mi prihlási poľnohospodár, ktorý platí menej v značkovom autoservise a my klesneme na cenu toho autoservisu. Pritom auto musí do servisu doviezť a aj si ho odtiaľ odviezť, kým my prídeme k poľnohospodárovi na dvor. Okrem toho, sme predsa súčasťou Európskej únie, máme otvorený trh a nie je problém porovnať ceny u nás a v ostatných krajinách EÚ. Podľa mňa však na Slovensku nie je žiadny iný sektor, kde by fungoval servis a dodávky náhradných dielov tak dobre ako to funguje v prípade poľnohospodárskej techniky. Keď potrebujete zaviezť auto do servisu bežne vám povedia: Príďte o týždeň. Stretol sa nejaký poľnohospodár s takouto odpoveďou u nás? Určite nie.
Samozrejme, nemôžem tvrdiť, že u nás či v inej firme predávajúcej poľnohospodársku techniku sa nevyskytol žiadny problém, ale snažíme sa robiť všetko pre to, aby sme poľnohospodárom v maximálnej miere vyšli v ústrety. V tejto súvislosti by som roľníkom dal aj jednu radu. Ak im niekto pri predaji stroja sľúbi, že odstráni každú poruchu do 24 hodín, tak s ním ani ďalej nerokujte. Seriózny predajca totiž také niečo sľúbiť nemôže.“
Článok nájdete aj v 4. čísle Roľníckych novín
