Riešenie pritom nezačína až pri zavlažovaní, ale v pôde, krajine a schopnosti zadržať vodu tam, kde spadne. O otázkach, ktoré nám klimatická zmena prináša na polia a do chovov, a o tom, ako sa na takéto podmienky pripraviť do budúcnosti, sme sa rozprávali s Dušanom Chrenekom, ktorý je hlavným poradcom pre klimatické opatrenia v Európskej komisii a v minulosti pôsobil aj ako vedúci zastúpenia Európskej komisie na Slovensku.
Aké kroky by mali podniknúť štáty a poľnohospodári, aby sme sa lepšie vyrovnávali so zmenami typického priebehu počasia, na aký sme boli zvyknutí? Aké by boli finančné potreby Slovenska na adaptáciu?
Dušan Chrenek: Podľa štúdie potrebuje Európska únia na adaptáciu približne 69 miliárd eur ročne, čo do roku 2050 predstavuje kumulatívne približne 1,2 bilióna eur. Najväčšia časť pripadá na infraštruktúru – 29 miliárd eur ročne. Nasledujú ekosystémy s 21 miliardami, poľnohospodárstvo s 11,5 miliardy a zdravotníctvo so 7 miliardami eur.
Pre Slovensko predstavuje odhadovaná ročná investičná potreba 788 miliónov eur, teda približne 14 miliárd eur do roku 2050. Najväčšia časť by mala smerovať do infraštruktúry a ekosystémov. Na prvý pohľad je to odstrašujúca suma. Slovensko však už dnes ukazuje, že adaptácia nemusí znamenať iba obrovské stavebné projekty. Fungovať môžu aj opatrenia, ktoré sú bližšie ľuďom, poľnohospodárom a samosprávam. Musíme očakávať, že globálne otepľovanie bude pokračovať. Európa sa zohrieva dvakrát rýchlejšie ako ostatné časti sveta, takže už teraz musíme myslieť na to, že v budúcnosti bude teplota vyššia a že potrebujeme byť odolnejší. Poľnohospodárstvo je veľmi citlivá oblasť a toto leto sme zažili veľké suchá a vysoké horúčavy, ktoré ovplyvňujú úrodu aj zvieratá, prácu ľudí a produktivitu. Sú to naozaj značné problémy. Adaptácia preto musí fungovať na troch úrovniach: na úrovni farmy rozhodujú konkrétne hospodárske postupy, na úrovni krajiny a regiónov je potrebná spolupráca farmárov, samospráv, vodohospodárov, vlastníkov pôdy a ochrany prírody a štát spolu s Európskou úniou musí vytvárať pravidlá, zabezpečovať financovanie, podporovať výskum a vzdelávanie, poradenské systémy a nástroje riadenia rizík.
Štát aj Európska únia by sa teda mali zamerať viac na strategické kroky, ktoré by pomáhali znižovať tieto negatívne dopady?
Dušan Chrenek: Áno, určite potrebujeme systémové riešenia a riešenia do budúcnosti. Nielen hasiť požiare, ale pripraviť sa na ne. Sucho je v súčasnosti najvypuklejším problémom, ale farmári čelia aj iným negatívnym dopadom, či už ide o prívalové dažde, eróziu pôdy, nové typy škodcov alebo horúčavy. Na to všetko potrebujeme systémové riešenia. Vyzdvihol by som niekoľko dôležitých oblastí, na ktoré sa potrebujeme zamerať: zdravú pôdu a hospodárenie s vodou, zadržiavanie vody v krajine, ale aj výber plodín, ktoré budú schopné odolávať budúcim negatívnym dopadom, napríklad vyšším teplotám. Potrebujeme tiež lepšie využívať nové technológie, mať väčšiu diverzifikáciu a k dispozícii systém na riadenie rizík, povedzme rizikové fondy. Každá jedna oblasť si zaslúži podporu. Nestačí, ak sa zameriame len na to, že potrebujeme zavlažovať. Áno, potrebujeme, ale musíme to robiť zároveň inteligentne, aby sa voda dostala čo najbližšie k rastlinám a aby sme ňou dokázali aj šetriť. Voda je pre nás veľmi dôležitá, ale nie je to nevyčerpateľný zdroj. Jej zdroje sú obmedzené. V prvom rade musíme zabezpečiť pitnú vodu pre ľudí a používa sa aj v iných oblastiach, takže do určitej miery tu bude súperenie. Takže nielen doviesť vodu k pôde, ale pozerať sa aj na to, ako šetriť, ako ju využívať čo najefektívnejšie a aký to má vplyv na územie a krajinu. Musíme sa pozerať na to, ktoré riešenia sú najlepšie v konkrétnom regióne a na konkrétnej farme. Máme k dispozícii množstvo technológií vrátane digitálnych technológií a technológií presného poľnohospodárstva, preto je dôležité využívať ich potenciál. Preto si nemyslím, že jeden či dva veľké projekty nás zachránia. Potrebujeme tisícky drobných riešení na všetkých úrovniach.
Čo by mohlo pomôcť lepšiemu využívaniu vody, ktorá na naše územie príde?
Dušan Chrenek: Najlacnejšia voda je tá, ktorá spadne na krajinu a zostane v nej. Preto je potrebné mať zdravú pôdu, ktorá vodu lepšie zadržiava a ktorá nie je taká degradovaná, že keď spadnú prívalové dažde, vodu vôbec neabsorbuje, ale tá odtečie po povrchu. Zdravá pôda s organickou hmotou ju prijme. Takže potrebujeme dostávať do pôdy viac organickej hmoty. K dispozícii sú rôzne metódy, ako striedanie plodín, medziplodiny, pokrytie pôdy alebo regeneratívne poľnohospodárstvo. Veľkú perspektívu má aj agrolesníctvo. Okrem toho sú potrebné vodozádržné opatrenia a podpora väčšej diverzity v krajine. Tu by som poukázal na jeden pozitívny príklad zo Slovenska, a tým sú biopásy. Biopásy nie sú len o ochrane vtákov, ale pomáhajú nám aj lepšie zadržiavať vodu v krajine a znižovať teplotu. Termovízne merania podľa Jozefa Ridzoňa zo SOS/BirdLife Slovensko ukázali rozdiel viac ako 13 °C medzi povrchovou teplotou holej pôdy po žatve a vegetáciou biopásu. Z biopásov teda nemajú prospech len vtáky, opeľovače a iný hmyz, ale aj pôda a poľnohospodári. Aj keď to bola kontroverzná téma a viedlo sa o nich veľa diskusií, teraz už aj farmári uznávajú, že prinášajú prospech a že ide o dôležité riešenie. Podobné funkcie môžu v krajine plniť aj ďalšie prvky – remízky, medze, stromoradia, mokrade či iné formy trvalej vegetácie. Nie všade sú vhodné rovnaké riešenia. Predstava, že najefektívnejšia poľnohospodárska krajina je vždy čo najväčšia neprerušená plocha jednej plodiny, bude však v podmienkach klimatickej zmeny čoraz ťažšie obhájiteľná.
Viac sa dočítate v Roľníckych novinách č. 39, celý rozhovor si môžete vypočuť aj v našich podcastoch
