Angličtina je dnes globálny fenomén: s náskokom je jazykom číslo jeden nielen v diplomacii, ale prakticky vo všetkých ľudských aktivitách, ako sú biznis, kultúra či šport. Okrem iného je hlavným a často jediným pracovným jazykom medzinárodných inštitúcií a organizácií. Takáto lingvistická dominancia nemá v histórii obdobu.
Trochu sa jej približuje postavenie latinčiny v antike a v stredoveku, ale táto dominancia bola obmedzená v prvom prípade na „vtedy známy svet“, a v druhom prípade na kresťanskú civilizáciu. Obrovské časti sveta boli od nej ušetrené, a zďaleka to neboli iba oblasti „necivilizované“: už v antike boli na vysokej civilizačnej úrovni napríklad Čína a India, a v období ranného stredoveku sa k tomu pridal aj arabský svet.
To, čoho sme dnes svedkami, je preto naozaj niečo bezprecedentné. Skôr, ako si položíme filozofickú otázku, či a do akej miery je tento stav opodstatnený, treba sa spýtať, ako k nemu došlo.
Je isté, že kolíska anglického jazyka, teda Anglicko, respektíve Veľká Británia, s tým má iba máločo spoločné. Dokonca i v čase, keď bola Británia nespochybniteľnou svetovou veľmocou číslo jeden (najmä v druhej polovici 19. storočia), bola jej jazyková dominancia v zásade obmedzená iba na jej rozsiahle impérium, pričom napríklad hlavným diplomatickým jazykom v tej dobe bola francúzština.
Bolo to v súlade s jej politikou určitého izolovania sa od komplikovaných európskych záležitostí, čím si krajina ušetrila množstvo nepríjemností a mohla sa nerušene venovať „svojmu svetu“. V čase, keď nastal skutočný boom anglického jazyka vo svete, teda po druhej svetovej vojne, bola už Veľká Británia degradovaná na mocnosť druhej kategórie.
(Viac sa dočítate v Roľníckych novinách)
