Nezišiel ani z očí, a ani z mysle. Toto konštatovanie je zrejmé aj z rozhovoru, ktorý redakcii Roľnícke noviny v uplynulých dňoch poskytol Ing. IVAN ORAVEC.
Pred časom Roľnícke noviny napísali, že vás je „plné agrárne ihrisko“. Bolo to zanedlho po tom, čo ste skončili vo funkcii predsedu SPPK, ale ešte stále ste boli predsedom PD DEVIO Nové Sady. Dnes už neplatí ani to druhé konštatovanie. Čo dnes robí bývalý predseda SPPK a PD DEVIO Nové Sady Ivan Oravec?
„V minulom roku sa v riadnych voľbách náš podpredseda predstavenstva, Ing. Igor Jakubička, stal predsedom predstavenstva, a ja som zaujal miesto podpredsedu. Okrem toho som stále podpredsedom RPPK v Nitre. V praxi to znamená, že konečne som v dôchodku, a iba raz či dvakrát do týždňa prichádzam na pár hodín do podniku, aby som zostal v kontakte s výrobou. Ak to vyjadrím v číslach, zo 40-hodinového pracovného týždňa som viac ako 30 hodín dôchodcom, avšak pri 9-ročnej vnučke sa napokon stávam dôchodcom na plný úväzok najmä počas prázdnin, kedy vnučka odo mňa dennodenne očakáva nejaké aktivity.“
V marci minulého roku ste teda skončili na predsedníckej stoličke v podniku, ktorý ste dlhé roky viedli. V akej kondícii ste družstvo odovzdávali vášmu nástupcovi?
„To, v akej ekonomickej kondícii bolo naše družstvo v marci minulého roku, musia zhodnotiť naši nástupcovia. To, kde sme sa nachádzali, je však zásluha všetkých 175 pracovníkov, ale vďaka zo to patrí aj členom nášho družstva, ktorí ma v snažení podporovali. Veď jednotlivec bez dobrého kolektívu toho veľa sám dosiahnuť nemôže, ale ja som mal to šťastie, že drvivá väčšina našich členov a zamestnancov svedomitým plnením svojich úloh prispela k tomu, že podnik je dlhodobo ziskový, má plné maštale zvierat, a vo vlastníctve už má aj pomerne zaujímavú časť z tej pôdy, ktorú obrábame.“
Váš život a podnikateľská prax je spojená predovšetkým s Nitrou a s jej okolím. Nitra sa po dlhé roky pýšila prívlastkom Mekka poľnohospodárstva. Obstojí toto konštatovanie aj v súčasnej potransformačnej dobe? Pýtame sa najmä preto, lebo „Mekka“ v ostatných dvoch desaťročiach podľa nášho názoru dosť utrpela, predovšetkým v odvetví potravinárskeho priemyslu. Veď práve v tom období z podnikateľskej mapy zmizli cukrovar, pivovar, mäsokombinát, asanačný podnik, a tento výpočet ešte ani zďaleka nie je kompletný... Bol takýto vývoj nevyhnutný? Muselo sa to tak skončiť?
„Ak sa pozeráme na Nitru ako na miesto konania rôznych agrárnych podujatí, predovšetkým na Agroinštitúte a na Agrokomplexe, potom jej tento prívlastok stále patrí. V Nitre sa nachádza aj naša univerzita, hoci už vychováva odborníkov aj pre iné odvetvia. Ak sa ale pozeráme na Nitru ako na krajské mesto, potom ja osobne sa hanbím za to, že v procese transformácie sme pred krachom nedokázali ustrážiť také podniky, ako napríklad Mäsokombinát Nitra a Mliekarne Nitra. Výrobu na území Nitry však ukončili aj pivovar, mlyny a cukrovar, ale tieto podniky boli priamo v meste, a svoje už mali odslúžené.
Našťastie, mliekareň dostala nového majiteľa, ktorý ju znova postavil na nohy a zabezpečuje jej sústavnú modernizáciu.
Aj ja si kladiem otázku, či sme tomu mohli zabrániť, ale odpoveď na ňu je veľmi ťažká, lebo, bohužiaľ, proces privatizácie na Slovensku neprebiehal až tak transparentne, a poľnohospodárske podniky dokonca ani nemali možnosť do tohto procesu vstúpiť. Avšak svedomie si musia v prvom rade spytovať tí, ktorí tieto podniky sprivatizovali, a ktorí ich namiesto rozvoja postupne zlikvidovali.“
V roku 2002 na jeseň ste viedli poľnohospodárov a potravinárov na demonštrácii, ktorá sa konala pred vtedajším sídlom Zastúpenia Európskej komisie v Bratislave práve v období, keď vrcholili prístupové rokovania. Jedným z hesiel bolo: Vieme pracovať, nedokážeme čarovať... Čo podľa vás ukázal vývoj v agrárnom odvetví po našom vstupe o EÚ?
„Ja som aj dnes presvedčený, že toto heslo bolo a je vyjadrením schopností našich ľudí, pracujúcich v agrárnom sektore. Našu výrobu, najmä v komoditách s vyššou pridanou hodnotou, nelikvidovala naša neschopnosť, ale trvalo nerovnaké podmienky na podnikanie.
Bohužiaľ, postupne sme výrazne zredukovali stavy nášho dobytka a ošípaných, a rovnako sme znižovali výrobu v celom sektore špeciálnej rastlinnej výroby. Tento proces znamenal nielen postupné tlmenie výroby, ale aj znižovanie zamestnanosti a sústavný boj o ekonomické prežitie. Výsledkom je strata všetkých prvkov našej sebestačnosti vo výrobe spomenutých komodít, a to nielen v otázke množstva, ale stratili sme aj časť dosahu na kvalitu potravín, na ich zdravotnú nezávadnosť. Vstupom do EÚ sa, samozrejme, stratila aj naša možnosť ovplyvňovať ceny potravín tak, aby prežil nielen prvovýrobca a spracovateľ, ale aby bol spokojný aj ich konzument.“
(Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny)
