06.10.2010 | 08:10
Autor:
Kategorie:
Štítky:

Roľníci nie sú drahí, drahí sú nezamestnaní

Asi netreba zvlášť pripomínať, že najťažšie sa žije tým poľnohospodárskym podnikom, ktoré majú silnú živočíšnu výrobu. Dlhodobo nízke ceny živočíšnych komodít a minimálne podpory ich čoraz viac tlačia k múru a odoberajú im chuť pasovať sa s problémami. Napriek tomu sa však nájdu aj takí, ktorí tento nerovný boj nevzdali. Jedným z takýchto príkladov je Poľnohospodárske družstvo Lozorno v okrese Malacky. O tom, ako sa tam vyrovnávajú s nepriazňou osudu, sme hovorili s riaditeľom družstva Ing. ŠTEFANOM JANČÁROM.

Poľnohospodárske družstvo Lozorno je jedným z čoraz menej početného okruhu prvovýrobcov, ktorí postavili svoje podnikanie na produkcii mlieka. Ako sa vyrovnávate s neľahkou situáciou, ktorá na trhu s mliekom vládne už takmer dva roky?

„Momentálne chováme 450 - 500 kusov hovädzieho dobytka, z toho 220 dojníc, a jestvujúce ustajňovacie priestory tak využívame na sto percent. Priemerná úžitkovosť sa pohybuje na úrovni 18,5 litra mlieka denne na jednu dojnicu. Naše družstvo sa pritom už dlhodobo špecializuje na produkciu mlieka a za ten čas sme do zvierat i do technológií investovali veľa financií i práce. A hoci sa nám v poslednom čase naozaj nežije ľahko, nepristúpili sme k tomu, aby sme náš špičkový chov dojníc zlikvidovali či zredukovali. Okrem toho, v našich pôdno-klimatických podmienkach ani nemáme príliš na výber. Naše pôdy sa na intenzívnu rastlinnú výrobu jednoducho nehodia, veď v priemere dopestujeme len okolo 2,2 - 2,7 tony obilia z hektára.“

Takže v podstate žijete len z tržieb za mlieko?

„Hoci tieto tržby predstavujú rozhodujúcu časť našich príjmov, nemôžeme sa spoliehať len na ne. Na trhové účely pestujeme raž a čiastočne aj pšenicu i keď s veľmi nízkymi výnosmi. Máme aj 30-hektárový vinohrad, ale ten je už príliš „preriedený“, a tak ho držíme skôr z tradície a kvôli krajinotvorbe, než by sme z neho mali nejaký ekonomický efekt. V tomto roku sme v spolupráci s jedným rakúskym roľníkom začali pokusne na 40 hektároch pestovať aj tekvicu na olej, no zatiaľ ešte nedokážeme zhodnotiť či to bude mať pre nás nejaký prínos. Hľadáme i ďalšie možnosti a príležitosti ako rozšíriť a diverzifikovať našu činnosť. Je to však zložité, pretože konkurencia na trhu je v každej oblasti veľmi silná a presadiť sa v nejakej činnosti je mimoriadne ťažké, niekedy prakticky až nemožné, a vyžaduje si to vysoký štartovací kapitál ktorý nemáme. Okrem toho, prenajímame „nepotrebné“ budovy v našom hospodárskom dvore, čo nám tiež čiastočne pomáha napĺňať družstevnú pokladnicu. Avšak ani to nie je zlatá baňa, pretože nie všetci nájomcovia si svoje záväzky aj plnia. Navyše, v poslednom čase doplácame aj na stále častejšiu a rozšírenejšiu platobnú nedisciplinovanosť. Už mi to pripadá, akoby niekto chcel zámerne zlikvidovať časť domácej podnikateľskej sféry.“

Ako sa vám darí vykrývať straty, ktoré v podstate všetkým prvovýrobcom už druhý rok spôsobuje nízka nákupná cena mlieka?

„Naše výrobné náklady sa pohybujú na úrovni 32 - 34 centov na liter mlieka, pričom v roku 2009 sme dosiahli priemernú predajnú cenu len 19 centov, z toho až štyri mesiace v roku sme mlieko predávali len za 17 centov. Vtedy sme spolu s vedúcim živočíšnej výroby museli presviedčať predstavenstvo, aby sme chov dobytka v Lozorne udržali. V tomto roku sa už situácia aspoň čiastočne zlepšila, ale ešte aj teraz sme v prípade realizačnej ceny mlieka asi štyri až šesť centov pod úrovňou výrobných nákladov. Túto stratu, ktorá najmä vlani bola obrovská, veď dosiahla vyše 210-tisíc eur, sa nám podarilo vykryť niektorými úspornými opatreniami a najmä z rezervného fondu, ktorý sme si vytvárali v predchádzajúcich rokoch. Keby sme však chov dobytka vlani zlikvidovali, tak dnes tu už s veľkou pravdepodobnosťou nie sme.“

Patríte medzi tých prvovýrobcov mlieka, ktorí sa rozhodli ísť cestou predaja tohto produktu cez mliečne automaty. Neoľutovali ste zatiaľ toto rozhodnutie?

„My sme o predaji mlieka cez mliečny automat uvažovali dlhšiu dobu. Veľa nechýbalo a mohli sme byť dokonca prví, kto by otvoril mliečny automat na Slovensku. Nepodarilo sa mi však vtedy presvedčiť predstavenstvo družstva, aby sme do toho išli. Nakoniec sme sa na to predsa len dali. V máji tohto roku sme začali s predajom mlieka cez prvé dva automaty a v júni k nim pribudol ďalší, všetky sa pritom nachádzajú v Bratislave. Automaty však nevlastníme, ale si ich prenajímame, respektíve majiteľom dodávame mlieko formou komisionálnej zmluvy za 35 centov. Do konca augusta sme cez tieto tri automaty predali vyše 75 500 litrov mlieka. To nám prinieslo asi 7 550 eur „navyše“, keďže v tom čase sme do mliekarne predávali mlieko v priemere za 24 - 25 centov. A hoci určitá časť z tých peňazí navyše išla na zabezpečenie dodávok mlieka do automatov, má to pre nás ekonomický prínos. Hlavne z toho dôvodu, že nám to pomáha riešiť cash flow, čo je zvlášť v súčasnej situácii veľmi cenná pomoc.“

Aké máte skúsenosti s fungovaním automatov, respektíve aké sú ohlasy zo strany spotrebiteľov?

„Už predtým, ako sme sa na to dali, sme vedeli, že bratislavský trh, respektíve spotrebiteľ, je veľmi nevyspytateľný. Aj preto sme váhali, či sa do toho máme vôbec pustiť. A po tých štyroch mesiacoch môžem povedať, že sa nám to aj potvrdilo. Prvý mesiac - dva od spustenia prevádzky automatov sa predaj mlieka držal na vysokej úrovni, ale potom prišlo leto a najmä v auguste sme išli s predajom výrazne dole. September je o niečo lepší, ale zasa nie taký dobrý ako napríklad máj či jún. Najhoršie je na tom automat pri futbalovom štadióne na Pasienkoch a na Kramároch. Uvidíme, ako tam pôjde predaj v októbri, ale ak sa to nezlepší, tak automat z Kramárov zrejme budeme musieť premiestniť do inej lokality. Ak nepredáme v automate aspoň 300 - 400 litrov mlieka denne, potom je to pre nás stratová záležitosť. Pokiaľ ide o spotrebiteľov, zväčša máme veľmi pozitívne ohlasy, ale približne desatina je takých, ktorí nám to naše snaženie dokážu znechutiť až tak, že niekedy máme chuť sa na to „vykašľať“. Občas sa vyskytli, najmä v začiatkoch, aj nejaké technické či prevádzkové problémy, ale tie sme riešili za pochodu.“

Od budúceho roku sa zrejme zvýši DPH na produkty predávané z dvora. Ako sa to podľa vás prejaví pri predaji mlieka cez automaty?

„Jednoznačne sa bude musieť zvýšiť predajná cena, pretože my ten 14-percentný nárast dane nemáme z čoho vykryť. A je otázne, nakoľko budú ľudia toto zvýšenie ceny akceptovať. Mám informácie, že keď niektorí majitelia automatov zvýšili cenu mlieka z 50 na 60 centov, tak im klesol predaj o 50 percent. Zvýšenie dane môže teda znamenať vážny zásah do sľubne sa rozbiehajúceho predaja mlieka cez automaty, ale aj iných výrobkov, na ktoré sa nižšia daň vzťahovala. Pritom z pohľadu štátu ide o nezanedbateľnú sumu, ale pre tých, ktorí sa predaju z dvora venujú, predstavuje nižšia DPH veľmi významnú pomoc. Je to aj krok proti ľuďom, ktorí chcú konzumovať kvalitné domáce potraviny.“

Nakoľko vám v týchto, pre prvovýrobcov mlieka ťažkých časoch, pomáha podpora živočíšnej výroby?

„Samozrejme, že tieto podpory nám nevykryjú stratu spôsobenú nízkou nákupnou cenou, ale určite nám pomôžu. Aj vďaka nim sa nám darí udržiavať stavy dojníc na súčasnej úrovni.“

A ako vnímate najbližšiu budúcnosť, keď vláda v rámci úsporných opatrení siaha poľnohospodárom na dotácie, červenú naftu či dane?

„Vláda od nás chce, aby sme si opäť utiahli opasok, ale mi si ho už viac uťahovať nemôžeme, lebo keď si ho posunieme čo i len o jednu dierku, tak nás to zadusí. Týka sa to hlavne tých podnikov, ktoré sa orientujú na živočíšnu výrobu. Hoci poľnohospodári či poľnohospodárstvo ako také na Slovensku nezanikne, je otázne, či to ešte bude slovenské poľnohospodárstvo a slovenskí poľnohospodári. Nie je vylúčené, že budeme len námedznými robotníkmi vo vlastnej krajine.

Môže byť pravda, že zahraničný farmár spraví s jedným výkonným traktorom toľko práce koľko my napríklad s troma staršími. Na druhej strane si však treba uvedomiť, že ti traja traktoristi predstavuje aj tri pracovné miesta pre ľudí, ktorí si len veľmi ťažko nájdu inú prácu a väčšina z nich skončí na úrade práce. Nehovoriac o tom, že ten jeden traktorista zamestnaný u zahraničného farmára hospodáriaceho na Slovensku drie od nevidím do nevidím a za rovnaký alebo len o niečo vyšší plat než mal vtedy keď boli traja. Vláda by si teda mala uvedomiť, že cez podporu poľnohospodárstva podporuje život na vidieku. Podľa mňa sa každé euro vyplatené na agrárne podpory štátu niekoľkonásobne vráti. Či už vo forme ešte aspoň akej - takej zamestnanosti obyvateľov vidieka, starostlivosti o krajinu, ale aj výroby kvalitných domácich potravín.

Okrem toho, treba si tiež uvedomiť, že do poľnohospodárskych podnikov sa v predchádzajúcich rokoch investovali nemalé prostriedky. Je správne a ekonomicky efektívne, aby sme ich nechali ležať ladom? Ja tvrdím, že ak sa v dome čo i len rok nebýva, tak ten dom vychladne a splesnivie a už nie je obývateľný. A to isté platí aj o poľnohospodárskych podnikoch. Veď aký žalostný obraz sa nám naskytá pri pohľade na podniky, ktoré už zanikli, a pritom nemuseli. Stačilo im možno len podať pomocnú ruku. Z pohľadu štátu nie je drahá podpora poľnohospodárstva, drahé je platenie dávok v nezamestnanosti.

Pokiaľ mám však hovoriť za seba a za náš podnik, my ideme tvrdohlavo ďalej aj po tej tŕnistej ceste a riadime sa pritom mottom: Víťazi to nikdy nevzdávajú, tí čo to vzdajú nikdy nezvíťazia. My sa teda určite nevzdáme a budeme bojovať, hoci výsledok tej bitky sa teraz nedá odhadnúť. Rozhodne pritom nepôjdeme cestou znižovania počtu zamestnancov, lebo už teraz je nás len tak akurát, a určite nie ani cestou extenzifikácie výroby. Zvieratá, pôda či rastliny jednoducho musia dostať to čo im patrí, lebo inak to nemá zmysel robiť.“

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

denník / newsletter

Odoslaním súhlasíte so spracovaním osobných údajov za účelom zasielania obchodných oznámení.
Copyright © 2022 Profi Press s.r.o.
crossmenuchevron-down