So značným znepokojením prijali samostatne hospodáriaci roľníci (SHR) bez živočíšnej výroby predpokladaný zámer Zsolta Simona, ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, že od roku 2013 by nemali poberať dotácie farmári, ktorí nechovajú dobytok a nemajú špecializovanú rastlinnú výrobu. Tento krok by mal viesť k oživeniu živočíšnej výroby, zvýšeniu zamestnanosti na vidieku a k zvýšeniu produkcie potravín.
Na jednej strane ide o správnu úvahu, pretože aj živočíšnu výrobu i pestovanie špeciálnych plodín treba rozhodne podporiť, na druhej strane by predpokladané opatrenia bez určitých rozlišovacích kritérií boli likvidačné pre značnú časť SHR, zameranú na tradičnú rastlinnú výrobu, pretože zavedenie chovu zvierat či pestovanie špeciálnych plodín je pre väčšinu z nich ako z kapacitných, tak aj z investičných dôvodov takmer nerealizovateľné. Okrem toho, aj podmieňovanie dotácií podľa počtu zamestnancov by väčšinu roľníkov odsunula od dotácii, pretože ide prevažne o rodinné hospodárstva zamestnávajúce členov rodiny.
Treba pripomenúť, že SHR pred 20 rokmi začínali prakticky z ničoho, museli investovať do základného strojového vybavenia, bez podstatnejšej podpory a finančných prostriedkov. A aj keď v súčasnosti hospodária v globále v porovnaní s ostatnými podnikateľskými subjektami so ziskom, bez dotácii by ťažko prežili.
Živočíšna výroba
Rozhodne je dobrá myšlienka oživiť na Slovensku pestovanie ovocia, zeleniny či vinohradov, ktoré u nás malo pred rokmi významnú tradíciu, ale v ostatnom desaťročí sa z produkčných oblastí vytratili plochy poľnej zeleniny, zlikvidovali sa ovocné sady a vinice, a v našich obchodoch je asi 10 percent z domácej produkcie.
Obnoviť túto oblasť pre veľké finančne silné podniky by možno mohla byť schodná cesta, pretože tie môžu investovať do finančne nákladných investícií na potrebné technicko-technologické vybavenie včítane závlah. Pre SHR je to už ťažko realizovateľné. Oživenie špeciálnej výroby si rovnako vyžaduje aj vytvorenie vhodných cenových relácií a odbytových možnosti, ktoré zatiaľ chýbajú.
V ostatných rokoch sa pomerne masívne podporovala živočíšna výroba z národných doplatkov, aj na úkor plodín pestovaných na pôde, ako aj v rámci projektov z Programu rozvoja vidieka. Napriek tomu je na Slovensku vo všeobecnosti živočíšna výroba málo rentabilná, dokonca stratová. Ziskové sú veľké chovy založené na využívaní moderných a sofistikovaných technológii, s minimálnou potrebou ľudskej práce. Je otázne, či na takéto investície naši poľnohospodári majú financie. Vieme však, že zahraniční investori áno. Ďalej je tu problém nízkych cien, ochoty vidieckeho obyvateľstva zamestnať sa v poľnohospodárstve; radšej budú poberať podporu v nezamestnanosti, a v prípade SHR veľmi obmedzené možnosti výstavby menších, jednoduchších zariadení pre chov zvierat v intraviláne obcí.
Právo na existenciu
Žiaľ, predaj z dvora, ktorý by pomohol navrátiť živočíšnu výrobu aj na menšie farmy, a umožnil by zvýšenie pridanej hodnoty, ako aj produkciu zdravých domácich potravín, v legislatívnej oblasti zostal stáť na mieste a nepokračuje ďalej.
Je pravda, že existuje značný počet obchodných spoločností či investičných skupín (domácich či zahraničných), ktoré na pomerne veľkých plochách pestujú tradičné plodiny pri minimálnych nákladoch, ale značných príjmoch z dotácii a čerpania financií z Programu rozvoja vidieka, avšak nepodieľajú sa na zvyšovaní zamestnanosti a ani na rozvoji vidieka. Nie je však možné týchto veľkopodnikateľov dávať pod jednu strechu so samostatne hospodáriacimi roľníkmi, rodinnými hospodárstvami a odsúdiť ich tak k zániku a dať monopol iba veľkovýrobe.
Aj malí a strední roľníci, v podstate rodinné hospodárstva majú svoje opodstatnenie a právo na existenciu aj bez živočíšnej výroby či špeciálnych rastlín. V súčasnosti, keď sa lobuje na úrovni EÚ o rovnosti a transparentnosti dotácii, by sa to malo uplatniť aj na domácej úrovni.
Potrebujeme stabilnú poľnohospodársku politiku
„Je práve čas bahnenia, a pre nás ovčiarov nie je nič krajšie, ako keď na svet prichádzajú jahňatá. Človek vidí, ako sa vytvára nový život, ale keby som nebol prišiel medzi vás, bol by to pre mňa neodpustiteľný hriech,“ začal svoj príhovor Ing. Jozef Habovštiak na slávnostnom Valnom zhromaždení Združenia vlastníkov pôdy a agropodnikateľov Slovenska (ZVPAS) v Lučenci.
„Máme veľa problémov, ale vyzdvihol by som dva veľmi závažné problémy - že z poľnohospodárstva sa zásluhou minulej politiky, ktorá tu bola, vytratila mladá generácia. A že ani po 20-tich rokoch nemáme jednotnú, stabilnú poľnohospodársku politiku. Koncepcia poľnohospodárstva nám chýba vlastne už od polovice 19. storočia, kedy európske krajiny zavádzali pozemkové reformy a vytvárali sa pozemky s väčšou výmerou a vhodnejšou konfiguráciou na obrábanie. U nás sa síce menšie reformy uskutočnili v medzivojnovom období, a potom vieme, čo bolo. Slovensko nutne potrebuje takú koncepciu rozvoja poľnohospodárstva, ktorá by bola stabilná, platná pre všetky vlády, ktoré budú nasledovať bez viazanosti na politické strany, a mala by byť zostavená samotnými roľníkmi, a nie na pôde akadémie.“
V súčasnosti J. Habovštiak už ako dôchodca, sám hospodári na Orave na 15 hektároch pôdy, a zaoberá sa chovom oviec, včiel a pestovaním kanadskej čučoriedky. Voľakedajší výskumník, poslanec Federálneho zhromaždenia, spolutvorca prvých zákonov a húževnatý bojovník za navrátenie pôdy roľníkom, neskôr námestník ministra pôdohospodárstva za Čarnogurského vlády konštatoval, že nie zmáhajúci sa súkromný sektor bol hrozbou pre rozbitie družstiev, pre potravinovú sebestačnosť. Poukázal na príklade Poľska, ktoré sa u nás podceňovalo pre malovýrobu, ako dnes zaplavuje naše trhy svojimi produktmi. Vyplýva to z roľníckej tradície, ktorú si Poľsko udržalo. Vyjadril svoj obdiv a uznanie všetkým SHR, ktorí sa počas uplynulých desaťročí udržali, lebo ako podotkol, tam kde sa snúbi odbornosť s pracovitosťou, tam sa dostavuje aj výsledok.
Ing. MÁRIA KLAMARCSÍKOVÁ
