Francúzom by ponúkol dobre vyzretú originálnu Nivu alebo syr Volovec. Ak pre seba kyslomliečne výrobky, tak jednoznačne kefír a ochutený jogurt. Nemá rád, ak ich v chladničke nie je dostatočná zásoba. Jeho deň sa totiž bez jogurtu s ovsenými vločkami ani nemôže začať. Aj to sú zaužívané mliečne preferencie prezidenta Slovenského mliekarenského zväzu Mariána Šoltyho, prezidenta zväzu, ktorý v týchto dňoch oslavuje 35 rokov od svojho vzniku. Nielen o mliečnych rituáloch a o zachránených Lysočkách, no najmä o samotnom vývoji zväzu a o historických súvislostiach s vplyvom na súčasnosť sme sa rozprávali s Mariánom Šoltym, ktorý je na čele zväzu od roku 2021, a je v poradí jeho 11. prezidentom.
Za 35 rokov existencie zväz zažil mnohé turbulentné obdobia: privatizáciu, vstup SR do EÚ, cenové vojny, tlak obchodných reťazcov, krízy rôzneho druhu, vrátane mliečnych, a najnovšie aj výskyt SLAK-u. Ktoré obdobie bolo podľa vás najkritickejšie? A čo rozhodlo o tom, že slovenské mliekarne obstáli?
„Už len samotný vznik Slovenského mliekarenského zväzu je rozhodujúci moment v celej jeho 35-ročnej histórii. Bol to vlastne prvý takýto samosprávny zväz v rámci bývalého Československa a prvý na území dnešného Slovenska. Na konci roku 1990 sa spracovatelia mlieka rozhodli združiť sa, a samotný zväz vznikol v roku 1991, ešte pred ostatnými potravinárskymi a poľnohospodárskymi samosprávami. Takže z pohľadu mliečnej histórie je práve tento moment rozhodujúci. Áno, mali sme tu za tie viac ako tri dekády mnohé turbulentné momenty – privatizáciu, mliečne krízy a vlani aj výskyt slintačky a krívačky. Ale dôležitosť vzniku nášho zväzu by som určite dal na prvé miesto. Do tohto zväzu sa prihlásili v zásade všetky spracovateľské organizácie, a bol príkladom aj pre producentov ostatných komodít.“
Čiže vo zväze na jeho začiatku boli všetci spracovatelia mlieka?
„Áno, a ten entuziazmus bol veľký, a tlak odbornej verejnosti bol s cieľom združovať sa. Bohužiaľ, časom nastal prirodzený úbytok takýchto inštitúcií, pretože prišla prvá vlna privatizácie, a tá tieto štruktúry preosiala. Dotklo sa to aj mliekarní, ktoré rovnako prešli rôznym typom privatizácie, vrátane prevzatia vlastníctva zahraničnými investormi. Smutný koniec mala mliekareň v Košiciach, ktorá skončila svoju činnosť ako jedna z prvých. Úbytok na trhu nastal aj v rámci roľníckych družstiev, a zrazu klesla produkcia mliečnej suroviny takmer na polovicu. A niekde na prelome tisícročí ostalo tých skutočne produkčných mliekarenských závodov len približne 24.“
Čo rozhodlo o tom, že zväz túto veľmi dramatickú situáciu ustál a že prežil tých 35 rokov?
„Musíme za tým vidieť osobnosti, ktoré dokázali potiahnuť zväz a aj výskumnú bázu napríklad na Výskumnom ústave mliekarskom. No rovnako ustáli tlaky spoločensky a aj ekonomicky, a celkovo pochopili, že výrobu treba organizovať po novom.“
Slovenské mliekarne dnes fungujú v jednom z najtvrdších konkurenčných prostredí v EÚ. Čím sa podľa vás odlišuje slovenský mliekarenský sektor od ostatných krajín?
„Výrazné rozdiely až tak nevnímam. Odlišnosti vidím skôr v tom, že tak, ako sa podarila organizácia mliekarní, tak sa nepodarila organizácia samotného agropotravinárskeho sektora. Nemáme žiadnu koncepciu odvetvia, hoci už napríklad v 90-tych rokoch sa o nej hovorilo. V rámci nášho odvetvia nebol zvládnutý ani samotný vstup Slovenska do EÚ. Výsledkom je to, kde sa dnes nachádzame v sebestačnosti potravín. Naši najbližší susedia oveľa lepšie zvládli prístupový proces a využitie európskych fondov. Vidíme to napríklad v Poľsku, pretože Poliaci túto možnosť naplno využili, a v súčasnosti sú jednými z najväčších producentov potravín v európskom regióne. U nás, naopak, vládne štruktúry neinvestovali do potravinárstva. A je to obrovská škoda, pretože Slovensko bolo v minulosti producentom zeleniny a ovocia pre celé Československo. Ale kde sme dnes?“
Ak by ste mali pomenovať moment, ktorý bol z vášho pohľadu najťažší, no spätne správny, ktorý moment by to bol?
„Jeden z najťažších momentov prišiel v roku 2009, kedy sme riešili prvú mliečnu krízu, a cena mlieka padla pod dramatických 18 centov za kilogram. Počas veľkého štrajku pred bratislavskou mliekarňou sa vylievalo mlieko. Následne sme sa stretli s vedením štrajkujúcich prvovýrobcov a bolo to veľmi napäté stretnutie. Padli aj veľmi ostré slová, ale myslím si, že sa vyčistil vzduch. Vzájomne sme si vysvetlili, že bez mlieka nebudú mliekarne a keď nebudú mliekarne, tak je zbytočné produkovať mlieko. Aj ja som v tom období polemizoval o vývoji situácie. No moja manželka mi pripomenula jej krásny príbeh z detstva s kravičkou Lysou a so starostlivosťou o ňu. Bola to práve ona, ktorá ma v týchto náročných časoch pobádala a motivovala k tomu, aby som sa pokúsil zachrániť čo najviac takých Lýsočiek, Malín i Rysúľ. Tak som zotrval, a aj s ďalšími nadšencami ich zachraňujem až dodnes.“
(V týždenníku Roľnícke noviny sa dočítate viac.)
