Nestačím sa čudovať, ako ten čas tak rýchle letí. Ako iniciátor metódy vzdušného odchovu teliat som bol totiž jej priamym účastníkom. Pamätám si to ako dnes, keď sa 6. novembra 1983 začal odchov novorodených teliat, a to býčka Sergeja a jalovičky Nataše v celkom nových, drevených vonkajších individuálnych boxoch (VIB).
Ale celkom samozrejmé to tak vtedy nebolo! Prirodzene, nastal počiatočný odpor väčšiny zootechnikov, ošetrovateľov i niektorých veterinárnych lekárov. Údajnými škodcami sme boli my - „šialení“ výskumníci, ktorým napadlo, že 12- až 24-hodinové teľa, a to krátko po prvom napojení mledzivom od vlastnej matky bolo prenesené do pár metrov vzdialeného, čerstvo a bohato nastlaného VIB.
Počuli sme aj námietky zo sabotáže, zo snahy o návrat malovýrobných metód chovu. Čo je to vraj za šialenosť? V tej chvíli sa mi vynorila spomienka na vtedajšieho ošetrovateľa v pôrodnici kráv v Uhříněvsi-Netlukách, pána Peška, ktorý nám vtedy s výčitkou v očiach oznamoval, že tieto dve teliatka sa nedožijú rána, pretože vonkajšia teplota mala dosiahnuť takmer mínus 4 ºC. Pre nás výskumníkov to bol však významný a nezabudnuteľný zážitok.
Celú noc i deň sme sledovali správanie teliat, rektálnu teplotu, dychovú frekvenciu a postupne sme prichádzali k presvedčeniu, že všetky sledované parametre nevykazujú ani zďaleka kritické hodnoty. Nič zvláštneho sa nedialo, nič nechýbalo, všetko bolo v poriadku. Ich eventuálna nespokojnosť z nového prostredia nebola zaznamenaná, všetko bolo v hraniciach ich normálneho života.
Celý článok doc. Ing. OLDRICHA DOLEŽALA, DrSc. je uverejnený v odbornom týždenníku Roľnícke noviny č. 2/2024.
