04.01.2012 | 12:01
Autor:
Kategorie:
Štítky:

Svet bude potrebovať stále viac potravín

Potraviny sa stávajú strategickou komoditou a ich ceny sa budú neustále zvyšovať. A toto musia pochopiť politici, ako aj producenti potravín, aby sa na tento vývojový trend mohli pripraviť. Tvrdí to pani profesorka Mária KADLEČÍKOVÁ, ktorá sa po rokoch pôsobenia v politike a diplomacii pred časom vrátila do svojej Alma Mater a opäť odovzdáva svoje poznatky študentom Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre.

Po rokoch pôsobenia v politike a v organizácii FAO ste sa pred časom vrátili za katedru. Aký to bol návrat?

„Môj návrat bol prirodzený, veď pred odchodom do diplomacie som na univerzite pôsobila 21 rokov. A ani potom som pracovné vzťahy s SPU neprerušila, takže na návrat som sa systematicky pripravovala. Okrem toho, s univerzitou som udržiavala pravidelný kontakt prostredníctvom rôznych projektov, konferencií či iných aktivít FAO. Po návrate mi na katedre manažmentu vytvorili vynikajúce podmienky. Veľmi príjemne ma prekvapilo poznanie, že študenti sú oveľa samostatnejší a niektorí až vynikajúci. Takže budúcnosti sa netreba obávať. Budeme mať skvelých pokračovateľov. To, čo ma najviac sklamalo, sú otázky súvisiace s finančne podvyživeným výskumom. Ide o problémy politické i morálne. Politické v tom slova zmysle, že vláda dáva minimum prostriedkov na vedu a aj tie, ktoré poskytuje, sú predmetom súťaženia na úrovni príslušného ministerstva. A tu nastáva problém morálny. Lebo ak je niečoho nedostatok, tak sa k tomu menej známi, či od ústredia vzdialenejší nedostanú.“

Počas vášho pôsobenia v slovenskej agrárnej politike ste mali možnosť ovplyvniť i podmienky nášho vstupu do EÚ. Do únie sme však nakoniec vstúpili s nemalým handicapom. Prečo sme podľa vás nedosiahli viac?

„Treba zdôrazniť, že náš vstup do EÚ bol najúspešnejším integračným projektom SR, poľnohospodárstvo nevynímajúc, a to aj napriek súčasnému zložitému vývoju. Na druhej strane, príčin menej výrazných úspechov nášho poľnohospodárstva v rámci spoločenstva je viac. V prvom rade, vyjednávanie s EÚ sme začali neskôr než ostatné krajiny, a tak sme sa dostali do situácie, že až na niektoré špecifické otázky sme akceptovali to, čo už bolo dojednané s ostatnými kandidátskymi krajinami. Bolo chybou, že poľnohospodárske komory, či iné agrárne asociácie kandidátskych krajín, sa nedokázali spojiť v záujme toho, aby vehementnejšie presadzovali záujmy našich poľnohospodárov. Zo strany EÚ však bolo najväčšou chybou presadenie dvojdimenziálneho prístupu k priamym platbám, keď podľa pôvodného plánu malo k vyrovnaniu medzi novými a pôvodnými členskými krajinami dôjsť až v roku 2013. Zdá sa však, že tento cieľ sa s novou agrárnou politikou odkladá a že budeme svedkami ešte výraznejšej diskriminácie našich poľnohospodárov. Nedostatkom z našej strany zase bolo, že sme v predvstupovom období mali viac investovať do agropotravinárskeho sektoru. V tomto smere boli výnimkou Poľsko a Slovinsko, ktoré dnes zo vstupu profitujú najviac. Napriek tomu naši poľnohospodári dokázali až do roku 2009 hospodáriť so ziskom. To, čo ich spolu s ostatnými novými členskými krajinami zastavilo, boli dôsledky finančnej a ekonomickej krízy, ktoré by však bez nášho členstva v EÚ mali pre nás ešte negatívnejšie dôsledky.“

Ako by ste zhodnotili naše doterajšie účinkovanie v EÚ? Kam sa naše agropotravinárske odvetvie za ten čas posunulo?

„V prvých štyroch rokoch po vstupe do EÚ naši poľnohospodári a potravinári svoje účinkovanie zvládli dobre. Dokonca v prvom roku využili moment výhody otvoreného trhu zvýšeným exportom agrokomodít. Škoda, že sa tento trend neudržal. Pozitívnym prínosom je tiež to, že poľnohospodári sa naučili využívať projekty EÚ, pochopili podstatu Spoločnej poľnohospodárskej politiky, a to tak dobre, že si už dnes vedia zrátať, aké plusy či mínusy budú pre nich znamenať zámery novej poľnohospodárskej politiky. Našou nevýhodou je, že v dôsledku nespravodlivo nastavených priamych platieb živočíšna výroba stratila pozíciu prioritného odvetvia. Poľnohospodárstvo je pritom komplexnou výrobou, v ktorej sa odvetvia rastlinnej a živočíšnej výroby navzájom dopĺňajú. Ak dôjde k narušeniu ich biologickej transformácie, potom dochádza aj k porušeniu ich prirodzenej rovnováhy, a to v prírode nikdy k ničomu dobrému nevedie. Samozrejme, že sa to negatívne prejaví i v ekonomike podniku.V tejto nežiaducej vývojovej tendencii musí nastať zvrat, a v tom musí pomôcť aj podpora zo strany vlády.“

Teraz sme opäť na prahu veľkej výzvy, keďže sa nachádzame v čase tvorby agrárnej politiky na roky 2014 – 2020. Čo treba spraviť preto, aby sme dopadli lepšie ako pred vstupom do EÚ?

„Predovšetkým informovať poľnohospodárov o tom, čo ich čaká. O týchto problémoch sa zatiaľ málo hovorí, a to tak v masovokomunikačných prostriedkoch, ako aj v záujmových a profesných združeniach. Hlavnú iniciatívu by v tomto smere malo prevziať ministerstvo pôdohospdárstva. Podľa mojich informácií sa doteraz k tejto problematike uskutočnili len dve podujatia, a to je veľmi málo. Okrem toho, nebezpečne pôsobí aj ignorácia rezortu poľnohospodárstva zo strany politikov. Tí poľnohospodársku agendu jednoducho prehliadajú. Z času načas síce počujeme o problémoch týkajúcich sa kvality potravín, ktorá je dôležitá, ale to nemôže byť jedinou agendou. Informácie o pripravovanej SPP treba preniesť do všetkých regiónov a ísť s nimi až na úroveň okresov. Len dobrá informovanosť môže viesť k dostatočnej pripravenosti. Ale aj poľnohospodári by mali zvýšiť hlas a hlavne by mali byť jednotní a jasne formulovať svoje požiadavky. A to tak na národnej i nadnárodnej úrovni.“

Poľnohospodárstvo či agrárnu politiku dôverne poznáte a máte informácie z viacerých strán. Uberá sa to naše, respektíve európske agrárne odvetvie správnym smerom?

„Myslím si, že európske poľnohospodárstvo je správne naštartované a má veľké možnosti rozvoja, keďže má pre to prírodné a ekonomické predpoklady. Podľa analýz FAO sa už od západoeurópskych poľnohospodárov neočakáva zvyšovanie produkcie a exportu agropotravinárskych komodít. V týchto krajinách sa výroba bude viac zamieravať na biologické poľnohospodárstvo, na rozvoj vidieka, ako aj prispôsobenie sa klimatickým zmenám. Zároveň sa od EÚ očakáva, že bude prispievať k vyváženej svetovej bilancii potravín a zabezpečovať ich kvalitu. Rovnaké analýzy FAO však zdôrazňujú, že svoje možnosti nevyužívajú najmä krajiny východnej Európy, vrátane Slovenska. Dôsledkom transformácie došlo v týchto štátoch k výraznému poklesu potravinovej bezpečnosti. Preto treba zvýšiť ich produkčnú a exportnú kapacitu. Svet bude s rastúcou populáciou potrebovať stále viac potravín, pre výrobu ktorých máme vynikajúce podmienky.“

Veľa sa hovorí o tom, že svetové poľnohospodárstvo „ovládajú“ veľké nadnárodné skupiny či korporácie. Aké sú vlastne ich záujmy?

„Ide o závažný problém spojený s bezohľadnosťou dobre zorientovaných veľkopodnikateľov voči tým najbiednejším. Hovorí sa však aj o strategických prístupoch niektorých ekonomicky silných štátov, ktoré majú obmedzené prírodné zdroje, respektíve majú záujem chrániť svoje životné prostredie. Predstavme si situáciu, že z niektorej chudobnej africkej krajiny, ktorej obyvateľstvo trpí hladom, sa budú vyvážať potraviny do ekonomicky silného štátu. Aj keď to môže byť aj dôkazom toho, že ak sú investície dobre cielené, tak sa v nich dajú potraviny dorobiť. Faktom však je, že sa skupujú či prenajímajú desiatky až stotisícky hektárov pôdy v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Z afrických krajín sa to hovorí o Etiópii, Madagaskare, či Keni.

Na túto skutočnosť upozorňuje už niekoľko rokov Franz Fischler, bývalý komisár pre poľnohospodárstvo, ale aj niekoľko afrických politikov. Kompetentní však tomuto problému nevenujú náležitú pozornosť, aj keď o ňom vedia. Len sa domnievam, že nevedia, ako tento proces zastaviť, hoci dobre pripravené pozemkové zákony môžu zohrať významnú ochranú funkciu. Ide však o to, aby politici o takéto zákony stáli. Iným príkladom je zazeleňovanie Afriky v mene boja proti emisiám, a to napriek tomu, že tento kontinent je najmenej zodpovedný za globálne otepľovanie. Opäť sú to západoeurópski podnikatelia s emisiami, alebo obchodníci s drevom, ktorí skupujú stovky hektárov pôdy v Afrike, a to aj za cenu vytláčania miestneho obyvateľstva z úrodnej pôdy. Inou témou sú špekulácie s kolísavým vývojom cien poľnohospodárskych komodít. Zatiaľ síce nie je dokázané, že by za tým boli špekulanti obchodujúci s poľnohospodárskymi komoditami, no na druhej strane to môžu byť práve takéto obchodné a finančné skupiny, ktoré dokážu ovplyvňovať uvoľňovanie určitých komodít na trh, keď ich cena môže byť najzaujímavejšia. Ide však o veľmi zložitý problém, ktorý nie je možné zodpovedať v rámci jednej otázky.“

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

denník / newsletter

Odoslaním súhlasíte so spracovaním osobných údajov za účelom zasielania obchodných oznámení.
Copyright © 2022 Profi Press s.r.o.
crossmenuchevron-down