V súvislosti s hospodárskymi zvieratami sa čoraz viac spomína pojem welfare, ktorý sa dá voľne preložiť ako životná pohoda. S welfare sa často stotožňuje zdravie, produkcia, výživa, odolnosť či správanie zvierat. Aj keď tieto pojmy s welfare súvisia, nejde o to isté.
Pre čitateľov bude možno prekvapujúce, že welfarom zvierat sa zaoberá samostatná vedecká disciplína. Aj keď ide o relatívne mladý vedný odbor, ktorý bol pôvodne súčasťou veterinárnej medicíny, za posledné desaťročia sa rapídne rozvinul. Okrem veterinárnej medicíny hraničí napríklad s etológiou, fyziológiou, výživou zvierat či etikou. Úlohou welfare ako disciplíny je definovanie a hodnotenie welfare zvierat za účelom riešenia súvisiacich etických otázok.
Veterinári a chovatelia často welfare stotožňujú so zdravotným stavom. Zdravie považujú za základný predpoklad dobrej welfare aj niektorí vedci. Avšak väčšina odborníkov na túto problematiku sa už zhoduje na tom, že dobré zdravie zvierat nie je zárukou vysokej úrovne welfare. Aj keď je zhoršený zdravotný stav skutočne zdrojom bolesti a stresu, jedince s vynikajúcim zdravotným stavom môžu pociťovať psychický stres. Vhodným príkladom sú transport, izolácia sociálnych druhov či konflikty v skupinách zvierat. Submisívnejšie jedince môžu byť v dobrom zdravotnom stave, ale obmedzený prístup k zdrojom ako je vhodnejšie odpočinkové miesto - im môžu zhoršovať welfare. Zdravie je teda len jedným z viacerých aspektov welfare.
Podobne je to aj s produkciou a výživou. Zhoršená telesná kondícia, pomalý rast alebo pokles v produkcii vajec či mlieka často naznačujú, že jeden alebo viacero aspektov welfare je zhoršený. Znížená produkcia môže byť výsledkom zhoršeného zdravia či zvýšenej agresivity v skupine, ale jedince s vysokou produkciou nemusia mať nevyhnutne vynikajúci welfare. Teľa so suboptimálnou hmotnosťou ustajnené v dobre manažovanej skupine iných teliat môže mať vyššiu úroveň welfare ako teľa s nadpriemernou hmotnosťou ustajnené individuálne.
Welfare je totiž výsledkom niekoľkých faktorov - vhodnej výživy, environmentálnych faktorov (teploty, ventilácie, kvality podstielky...), zdravia a do akej miery je zvieraťu umožnené realizovať prirodzené správania. Tieto všetky faktory vyúsťujú do emocionálneho stavu zvieraťa. Vráťme sa ale k príkladu s teľatami. Za predpokladu, že dve teľatá majú dobrý zdravotný stav a nelíšia sa ani faktory prostredia, teľa so suboptimálnou hmotnosťou nemá zaistenú adekvátnu výživu, napríklad nevie riadne používať kŕmny automat. Má však viac pohybu a úplný sociálny kontakt s inými teľatami. Teľa s nadpriemernou hmotnosťou ustajnené individuálne má síce zaistenú adekvátnu výživu, ale má obmedzený pohyb a nemá úplný sociálny kontakt s rovesníkmi. Nie je ľahké rozhodnúť, či teľatá považujú za dôležitejšiu výživu alebo priestor a sociálny kontakt. Pravdepodobne to bude závisieť od viacerých faktorov ako sú individualita jedinca, zloženie sociálnej skupiny či miera, do akej teľa so suboptimálnou hmotnosťou pociťuje hlad. Takmer určite však možno konštatovať, že ani welfare teľaťa s nadpriemernou hmotnosťou nie je ideálny.
Prirodzené správanie a welfare
Laická verejnosť si pod pojmom welfare často predstaví umožnenie zvieratám žiť „prirodzené životy“ na pastve alebo vo vonkajšom výbehu, kde môžu realizovať čo najviac prirodzených správaní. Dôraz na zlepšenie welfare prostredníctvom prirodzených správaní zdôrazňujú aj niektoré organizácie (napr. FAWC 1979) a vedecké štúdie (Kiley-Worthington 1989 alebo Rollin 1993). Je pravda, že ak zvieratá môžu prejavovať silne motivované prirodzené správanie, prispieva to k zlepšeniu ich welfare. Vhodnými príkladmi sú rytie prasiat či popolenie sliepok. Treba si však uvedomiť, že niektoré silne motivované prirodzené správania môžu byť účinne uspokojené efektívnymi zásahmi človeka do chovu. Napríklad poskytnutie kŕmneho automatu, z ktorého teľa môže piť mlieko viackrát denne v ľubovoľnej dávke, pomerne dobre simuluje kŕmenie kravou.
Viac sa dočítate v príspevku Mgr. KATARÍNY BUČKOVEJ, Ph.D. - v odbornom týždenníku Roľnícke noviny č. 25
