Každý deň stretnúť človeka. No nie v plači. Nie strachopuda, ktorý narieka... Týmito slovami sa nám prihovára básnik Ján Kostra v jednej zo svojich najznámejších básní.
Stretnúť Človeka je dnes už pomerne veľkou vzácnosťou, a preto - keď k nemu naozaj príde - je stretnutie o to vzácnejšie a povzbudzujúcejšie.
Aj v prípade agropotravinárskeho komplexu platí, že sa v ňom "pohybujú" zväčša ľudia "plačúci a nariekajúci". A je jedno či na nepriazeň osudu, počasie alebo štátnej či únijnej moci.
Čoraz menej je tých, ktorí sa s tou nepriazňou osudu chcú popasovať a nechcú len "prežiť", a snažia sa aj niečo vytvoriť a chcú, aby tu po nich niečo zostalo. A robia to napriek tomu, že im nielenže nepraje osud, no musia zápasiť i s nepriazňou svojho blízkeho a viac či menej vzdialeného okolia.
Otázkou však zostáva, dokedy to týchto pár posledných vytrvalcov bude baviť a dokedy budú ochotní vzdorovať všetkým týmto prekážkam. U nás totiž, žiaľ, platí, že "človek" musí vynakladať čoraz viac úsilia, no pritom to prináša stále menší efekt...
ROMAN LETTRICH
