Mocní tohto sveta, alebo aspoň tí činitelia, čo v ich zastúpení ťahajú za nitky, sú si zrejme načisto v tom, že k spoľahlivým nástrojom, ktorým možno ovládať a zrejme aj ovládnuť masy pospolitého ľudu, je strach.
Veď si len spomeňme, že pred časom sa na západnej pologuli strašilo komunizmom, kým na východnej zasa kapitalizmom. Potom nastúpil globálny hit v podobe globalizácie. A tú potom vystriedala (takmer) globálna kríza.
Nie, nechcem ten problém vôbec zľahčovať. Viem, že objektívne jestvuje. Ale viem aj to, že niekedy sa táto téma doslova nadužíva. Viac sa o nej hovorí, ako sa koná. Viac sa stonká či postonkáva, kreslia sa katastrofické scenáre, zostavujú sa čierne predpovede, hovoriace ak už nie o konci tohto sveta, tak aspoň o konci spoločnej Európy. A to sa mi vidí byť nenáležité, neprimerané, nemiestne. A v konečnom dôsledku aj kríze prospievajúce - a teda škodlivé.
Veď ak je situácia naozaj taká vážna, ak nám naozaj už - obrazne povedané - horí pod zadkom, potom treba viac, premyslene a bez zbytočného cirkusu konať. Teda hasiť. A nie dookola hystericky vykrikovať, že horí.
Kríze začne odzváňať vtedy, ak skutky prevládnu nad slovami.
BOHUMIL URBÁNIK
