Po iné roky sa v tomto ročnom období, na prelome novembra a decembra, už v našich vieskach a na dedinách naplno ozýval kvikot dobre vykŕmených bravov.
Začínalo sa (pre konzumentov) radostné obdobie dedinských zakáľačiek. Inak to nebude ani v tomto roku. Aj keď razom treba dodať, že zabíjačkový ruch je z roka na rok slabší.
„Kým pred štyrmi či piatimi rokmi sme na nájomnom za pôdu vlastníkom v naturáliách vyplatili aj zo dvetisíc ton obilia, tohto roku je to ledva dvesto ton,“ vyznal sa mi začiatkom tohto týždňa konateľ istej s.r.o. na Žitnom ostrove.
Ľudia o obilie nemajú záujem. Aj preto, lebo nechovajú. A ak chovajú, tak potom už nie v takom rozmere, ako to bolo pred rokmi. Ono, čo sa samozásobovania týka, dnešná dedina má už naozaj „inú morálku“.
Staršie ročníky, ktoré by o tento druh ekonomickej aktivity možno ešte stáli, už na ňu zväčša nemajú dosť síl. A deti či vnuci zasa nemajú dosť času. Alebo chuti. Na škodu veci, aj vidiek sa dnes v zásobovaní spolieha viac na supermarkety ako na vlastné sily.
C´est la vie, hovoria milovníci života a jeho rozkoší, Francúzi.
Áno, taký je život.
A taký je dnešný vidiek.
BOHUMIL URBÁNIK
