Druhové spektrum vzájomne dosť podobných a preto ťažšie rozlíšiteľných kapustovitých burín sa pomaly no neustále rozširuje. Jednou z takýchto novonastupujúcich burín je barborka obyčajná. Ide o druh zatiaľ s menej nebezpečným, no nie zanedbateľným hospodárskym významom. Pri zachovaní súčasného trendu jej rozširovania sa, bude zrejme potrebné vyšpecifikovať a upresniť možnosti herbicídnej ochrany.
Barborka obyčajná (Barbarea vulgaris R. Br.) sa botanicky vyčleňuje na dva poddruhy, barborka pravú a barborku oblúčenú, ktoré sa odlišujú iba niekoľkými znakmi badateľnými až v neskorších fázach (tabuľka), pričom existuje a je popísaný tiež kríženec týchto poddruhov. Oba poddruhy sú trváce až dvojročné byliny, vyznačujúce sa obnovovacími pupeňmi, ktoré sa nachádzajú na nadzemných stonkách tesne pri povrchu pôdy. Tieto pupene sú chránené šupinami alebo nakopením iných orgánov, v prípade snehovej prikrývky sú chránené aj takouto prikrývkou.
Botanické rozdiely barborky pravej a barborky oblúčenej
| Znak/poddruh |
barborka pravá |
barborka oblúčená |
| vetvenie byle |
v hornej časti |
od bázy |
| korunné lístky |
4-7 mm dlhé |
6-10 mm dlhé |
| stopky plodov |
rovné, rastú v uhle 0-55°, sú teda priame až priamo odstávajúce |
zvyčajne oblúkovité, rastú v uhle 60-90°, sú teda odstávajúce až rozložité |
| šešule |
viac menej rovné, 8-30 mm dlhé x ±1,5 mm široké |
kosákovito zahnuté, 16-35 mm dlhé x ±2 mm široké |
Charakteristika rastliny
Barborka obyčajná dorastá do výšky 30 - 70 centimetrov, má priamu tuhú stonku ktorej vetvenie je jedným z rozlišovacích znakov zmienených poddruhov. Barborka oblúčená je v hornej časti byle rozvetvená zvyčajne už mohutne. Listy barborky obyčajnej sú typicky sýto tmavo-zelené a lesklé. Prízemné, spodné a stredné byľové listy sú stopkaté až sediace, lýrovito perovito dielne až perovito strihané, s veľkým koncovým viac menej okrúhlym úkrojkom. Horné listy sú zvyčajne perovito dielne až perovito strihané a sú sediace (teda bez stopky) srdcovitou až šípovitou bázou. Súkvetie vytvára strapec, nemá listene. Kvety sú pravidelné, dvojobalové, korunné lístky sú žlté a dosahujú zhruba dvojnásobnú dĺžku ako lístky kališné (koruna dlhšia ako pri zamieňovanej sivozelenej barborke tuhej, ktorá je ale na ornej pôde zriedkavá). Zakrivenie a rast plodov (oblých šešulí) a stopiek plodov je ďalším z rozlišovacích znakov medzi zmienenými poddruhmi.
Oba poddruhy barborky obyčajnej, pravá i oblúčená, kvitnú v apríli až júni, teda o čosi skôr avšak zhruba súčasne s kvitnutím repky ozimnej, v ktorej porastoch tvoria spodnú až strednú etáž. Semená sú po dozretí dormantné, klíčia a vzchádzajú v priebehu celého vegetačného obdobia, najčastejšie na jeseň a na jar, najlepšie z hĺbky do 1 centimetra. Životnosť semien v pôde je niekoľko rokov. Barborka obyčajná vytvára v pôde mohutný kolovitý koreň, ktorý siaha až do podorničia. Životný cyklus barborky obyčajnej je na kapustovité buriny menej zvyčajný, ide o trváci druh, ktorého cyklus môže byť aj ročný, často je to forma jednoročná ozimná. Už samotné klíčenie a vzchádzanie na jeseň i na jar je zdrojom komplikovanej ochrany, ak jedince vzídené na jeseň počas zimy nevymŕzajú.
Viac sa dočítate v Roľníckych novinách.
