Pokladám za veľkú anomáliu, že učitelia vyšli začiatkom prázdnin protestovať do ulíc. Zdá sa mi to značne kontraproduktívne. Je to tak, ako keď zatvárame chliev až vtedy, keď už svine ušli. Ale ak je to prejav zúfalstva, potom to treba pochopiť. Z pohľadu rodičov je lepšie, ak pedagógovia kričia a búchajú do bubnov cez prázdniny ako potom, keď bude treba učiť. Na celej veci nechápem najmä postoj vládnych činiteľov, ktorí si nahovárajú, že školstvo riadia. Ako „riadia“ tento čoraz väčší chaos?
(Môj názor)
Z mnohoročnej skúsenosti viem, že platovú nespokojnosť môže zamestnávateľ alebo šéf riešiť dvomi spôsobmi. Nespokojenca môže nechať odísť a nahradiť ho lepším a skromnejším, alebo mu bez diskusie zvýši plat ešte predtým, ako o to požiada! Tertium non datur!, lebo inak celý „krám“ padne na hlavu.
Túžba po vzdelaní
Je len prirodzené, že odveká túžba ľudstva po vzdelaní a múdrosti musí mať svoju oficiálnu a materiálnu ustanovizeň vo forme školy či učilišťa. Celý ten po stáročia budovaný školský systém sa na našom území úspešne rozvíjal vďaka mnohým osvieteným ľuďom, ktorí boli schopní a ochotní budovať školy a odovzdávať vedomosti svojim potomkom - a to aj napriek nepriazni nielen hmotnej, ale aj politickej.
V dnešnej dobe by sme však konečne očakávali žičlivejšie a slobodné pracovné prostredie. Samozrejme, i správcovia krajiny - poľnohospodári, lesníci, vodohospodári - chcú a musia nadviazať na dobrú a bohatú vzdelávaciu tradíciu, potvrdenú praxou a mnohými múdrymi priekopníkmi poľného, lesného, vodného a zverozdravotného vzdelávania a odvážnymi šíriteľmi pokrokových metód hospodárenia na pôde. Za všetky spomeniem len
zopár mien ako Juraj Fándly, Anton Bernolák, Jozef Dekret Matejovie, Matej Kornel Hell, Samuel Mikovíny, Ľudovít Greiner, Ivan Branislav Zoch, Pavol Adámi, Emil Špaldoň, Ján Plesník, Jozef Laurinčík, Alexander Sommer, Július Krempaský, Peter Danišovič, Július Binder, Leopold Vrzgula, Otto Jaroslav Vrtiak...
(Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny)
